Čo také sa stalo počas júla a augusta? Z hľadiska výsledkov nič. Z hľadiska imidžu SaS zrejme dosť na to, aby ubudlo ľudí ochotných hlásiť sa k tejto strane.
Zopakujme, že vo vláde Ivety Radičovej sa stretajú dva prúdy. Jeden si pamätá svoje bývalé prehry (jún 2006) a usiluje sa predísť ich zopakovaniu, keď už nijako inak, tak aspoň zmierlivou rétorikou smerom k verejnosti. Prúd, ktorý najviac charakterizuje práve SaS a jej predseda Richard Sulík, na to ide opačne. Ak sú minulé prehry poučením, tak len v tom, že nič sa nemá odkladať a všetko, čo sa zmeniť dá, treba zmeniť počas štyroch rokov: ďalšie už prísť nemusia. Tento prístup vyhovuje aj istému osobnému naturelu – nielen politikov SaS, ale aj množstva voličov, ktorí im v júni dali svoj hlas.
Svet internetu a osobitne svet tzv. „sociálnych sietí“ je úžasná vec, no platí preň to isté, čo pre mnohé iné médiá pred ním: sám osebe nenahradí všetky ostatné. Ako politik môžete mať za sebou stohy úderných článkov na svojom internetovom blogu. V nich môžete čitateľom (alebo skôr surfistom) ponúkať zázračné riešenia problémov ekonomiky, politiky, dôchodcov, študentov, a možno aj budúcnosti slnečnej sústavy. Lenže vo chvíli, keď sa dostanete do parlamentu a do vlády, vstupujete na pole mnohorakej komunikácie. Jej agendu už nemáte výhradne vo svojich rukách. V rukách nemáte ani formu, akou sa komunikácia bude odohrávať.
Napriek predvolebnej agitácii je jasné, že Sulík oveľa viac než proti Smeru a Robertovi Ficovi kandidoval proti „mäkkej“ a „bojazlivej“ SDKÚ – takej, ktorú minimálne pre časť voličov SaS zosobňuje najviac premiérka Radičová. Trecie plochy medzi ňou a šéfom parlamentu teda nevznikli náhodou a až po voľbách. Táto koalícia ich má, takpovediac, vrodené.
Počas prvých dvoch mesiacov vlády sa nestalo nič výnimočné – akurát mnohí voliči SaS zistili, že veci v realite nejdú tak jednoducho, ako sa im azda marilo. A dokonca, že niektoré veci nejdú vôbec. Registrované partnerstvá či dekriminalizácia marihuany – to boli len jednorazové predvolebné rekvizity, na ktorých sa táto pravda vyjavila ďalšej sume voličov.
Sulík a jeho strana majú pred sebou voľbu, ktorou prešli mnohé iné postmoderné politické jednohubky pred nimi. Môžu sa pokúsiť začať robiť politiku, čo ale v ich prípade znamená začať s niečím, o čo dosiaľ sotva zavadili. Alebo – a to je ľahšie, takže aj pravdepodobnejšie – môžu dúfať, že nové vlny trúfalých vyhlásení a „geniálnych riešení“ im priženú voličov-surfistov naspäť. V takom prípade bolo prvých sto dní Radičovej vlády len slabučkou predohrou toho, čo nás ešte čaká.