Iné zamýšľané kroky však vzbudzujú trochu obavy. Navyše, diskusiu o dôchodkoch treba konečne zasadiť do širšieho rámca. Schopnosť jednotlivca produktívne prechádzať životným cyklom a zostať aktívny a spokojný do vysokého veku závisí od dôchodkového systému až na poslednom mieste. Oveľa dôležitejšia je zdravotná a vzdelávacia politika.
Kaníkova katastrofa
Dôvod, pre ktorý sa dôchodky musia riešiť, je zbabraná Kaníkova reforma z roku 2003. Tá okrem iného zanechala dva do očí bijúce problémy. Po prvé druhý pilier. Domáci pravičiari v snahe ukázať sa ako najväčší reformátori východnej Európy vytvorili pilier, ktorého veľkosť inak nedáva zmysel ani mnohým priaznivcom tohto typu reforiem. Je najväčší z postkomunistických štátov a vytvára obrovskú dieru v prefinancovávaní súčasných dôchodkov.
Druhým problémom bolo vytvorenie skupiny privilegovaných dôchodcov, ktorí odišli do dôchodku v krátkom časovom období nábehu nového systému. Dostali penzie, ktoré sú oproti iným mimoriadne štedré. Nie je to vážna ekonomická záťaž, ale zanechalo to mnoho zlej krvi.
Dodatočné znižovanie tohto rozdielu cez valorizačný systém nie je však najšťastnejšie. Ak má niekto už priznanú určitú výšku dôchodku, vyjadrenú aj pomerom k ostatným dôchodkom, je individuálne nespravodlivé aj právne pochybné túto výšku dodatočne radikálne upraviť. Navyše samotný princíp valorizácie o pevnú sumu, nie o percento vyjadrujúce rast životných nákladov, nemá v dôchodkovom systéme v zásade čo hľadať.
Robustný štátny pilier
Základom dobrého penzijného systému musí byť robustný štátny pilier, kde je výplata dôchodkov nadviazaná na pracovnú aktivitu jedinca a zároveň na možnosti hospodárstva – teda na ekonomický rast plus pomer dôchodcov k aktívnemu obyvateľstvu.
Výborným príkladom je elegantne riešený švédsky systém. No aj slovenský prvý pilier v jeho dnešnej, od Nemcov odkopírovanej podobe sa dá ľahko upraviť tak, aby sme dostali celistvý vzorec, ktorý jasne vyjadrí možnosti systému a odobrí ho celé politické spektrum.
Výpočet dôchodku zároveň musí byť nadviazaný na predpokladanú dĺžku dožitia. Cieľom spoločenskej zmluvy má byť to, koľko rokov má človek nárok stráviť v dôchodku.
K štátnemu pilieru možno vytvoriť ako nadstavbu malý odvod, ktorý si budúci dôchodca investuje na finančnom trhu. Okolo tejto tzv. kapitalizácie existuje množstvo mýtov a manipulatívnych tvrdení. Nie, kapitalizácia nerieši problém starnutia obyvateľstva ani negeneruje vyššie reálne dôchodky ako štát. Môžeme ju požadovať, ale treba jasne vedieť, čo je cieľom.
Ideálny systém
Ak má byť zmyslom kapitalizácie diverzifikácia kapitálu mimo rámca danej krajiny, na to môže pokojne existovať štátny fond, ktorý pasívne investuje do širokého portfólia finančných nástrojov. Treba si však uvedomiť, že investovanie do zahraničia zároveň znamená odtok kapitálu.
Ďalším cieľom môže byť, naopak, tvorba domáceho kapitálu. Na to však treba určité prostredie. Štát musí podporovať domácich podnikateľov a vytvárať podmienky na vznik riadneho domáceho kapitálového trhu.
Po tretie, zmyslom kapitalizácie môže byť jednoducho to, aby jednotlivec mal možnosť narábať so svojimi nárokmi pružnejšie, ako mu to umožňuje štátny dôchodkový systém.
Ideálom je mať malý štátny kapitalizačný fond a zároveň dať občanom šancu investovať aj do súkromného fondu, kde si zvolia detailnú investičnú stratégiu. (Opäť sa dostávame k švédskemu systému.) Férové však je, ak štát ľudí jasne poučí o rizikách investovania. Stačí si uvedomiť, koľko škôd si privodia uzatváraním úplne nezmyselných zmlúv na rozličné „kapitálové životné poistenia“. O pyramídových schémach ani nehovoriac.
Slovenský systém je vo svojich cieľoch popletený. Nedáva nijakú možnosť pružne si spravovať portfólio – výber fondov podľa „rizikovosti“ je úplný nezmysel. Zároveň sa tvorcovia akoby snažili robiť pilier pre domáci kapitálový trh, ktorý však neexistuje a vládna politika ho potláča. Zameriava sa na prílev priamych zahraničných investícií.
Zdravý a vzdelaný človek
Žiaľ, diskusie o dôchodkovej reforme najmä úspešne odvádzajú pozornosť od toho, čo je najdôležitejšie. Tým je zdravotná a vzdelávacia politika.
Martin Filko, šéf Inštitútu finančnej politiky Ministerstva financií SR, napríklad dôrazne upozorňuje, že v jednom z kľúčových indikátorov sledovaných OECD, ktorý nepriamo meria úspešnosť zákrokov v tzv. stratených potenciálnych rokoch života, je na tom Slovensko veľmi zle.
Pred dvadsiatimi rokmi sme boli na úrovni Česka, dnes sme sa napriek rovnakým výdavkom na zdravotníctvo oproti nemu dramaticky prepadli. Na bližšie určenie dôvodov treba mikroštúdie. Médiá síce v poslednom čase konečne začali upozorňovať na viaceré vypuklé a podľa všetkého rozšírené problémy so zanedbávaním starostlivosti (preležaniny), no potrebujeme viac údajov.
Problém je však širší. Slováci majú katastrofálne stravovacie návyky a životný štýl. Aj to prispieva k tomu, že v srdcovo-cievnych ochoreniach sú na tom prakticky najhoršie na svete. Podobne v rakovine hrubého čreva a príbuzných ochoreniach.
Príkladom môžu byť Fíni. V 80. rokoch minulého storočia patrili v kardiovaskulárnych ochoreniach na špicu oni. Vláda však spustila rozsiahly osvetový program, ktorý radikálne zlepšil stravovacie návyky a zdravie obyvateľov
Podobne dôležitý je vzdelávací systém. Opäť chýbajú štúdie. No zhruba vieme, že Slováci sa na európskom pracovnom trhu uplatňujú zle. Väčšinou sú lacnou pracovnou silou pre farmy, supermarkety či upratovacie služby. A doma štát stavil na rast založený na pásovej výrobe a na sektore „služieb“, či skôr priekupníctva. Tomu zodpovedá aj vzdelávací systém.
Slovensko sa zaseklo v rovnováhe lacnej práce a slabých zručností. To znamená ďalšie generácie s perspektívou zlého starnutia na pracovnom trhu a nešťastných, chudobných vyšších rokoch života.
Ideálom by mal byť človek pracovne aktívny takmer do smrti. To neznamená drieť pri páse. Ale mať dostatočné zručnosti, podopreté zdravím a finančným vankúšom, a hospodársky kontext na to, aby si človek vedel nájsť prácu, ak ho baví. A bol užitočný a spokojný až do vysokého veku.