Koncom 90. rokov sa však začína obdobie zmien mechanizmov sociálneho štátu. Maďari a Poliaci spúšťajú kaskádu dôchodkových reforiem, do ktorej sa neskôr zapojí aj Slovensko. Mení sa systém dávok. Zmeny legislatívy v iných oblastiach medzitým diktujú prípravy na vstup do EÚ.
Proti reformám existovala vždy neurčitá opozícia. Konzervatívna nedôvera, nenávisť voči novým elitám. V posledných rokoch sa toto hnutie politicky stmelilo. V Poľsku má podobu radikálneho patrioticko-katolíckeho mixu. Na Slovensku konzervatívne prúdy skonsolidoval Smer. Táto politika je oveľa menej radikálna ako poľskej strany Právo a spravodlivosť. Prosto „nerobiť reformy“ a pridať k tomu trochu sociálnej rétoriky.
V prípade Maďarska je oficiálna nacionalistická rétorika dokonca iba slabým odvarom toho, ako sa diskutuje v širšej spoločnosti. Sociologické prieskumy ukazujú šokujúce rozšírenie ultrajednoduchých teórií – Maďarsko hubia Rómovia a Židia. Naopak, v Česku a na Slovensku pokračuje reformátorsky duch. Pravica aj časť širšej spoločnosti si predsa len našli ďalšiu agendu. Politickým diskusiám dominuje boj proti korupcii a „stransparentňovanie“.
Mnohé z iniciatív sú užitočné a je dôležité, aby ich verejnosť podporovala. Na choré praktiky treba upozorňovať. Vidieť exministerku Vieru Tomanovú, ako obhajuje projekt ôsmich tzv. sociálnych podnikov, je až neuveriteľné. Túto blamáž si niekto musí aspoň politicky odniesť, aby zvíťazila aká-taká spravodlivosť.
No netreba si myslieť, že tieto iniciatívy celkovo povedú k inej, lepšej politike. Nemizne ponuka zvláštnych praktík. Stačí pozorovať vyjadrenia Martina Chrena, aktéra ďalšej zvláštnej kauzy. Zobrať nejaký všeobecný recept, ako viacročné rozpočtovanie, opísať princípy z existujúcej literatúry a draho ich predať sa mu zdá normálne. Viackrát už takto zachránil Slovensko. Napríklad v prípade dôchodkovej reformy. Tu vzýval recept Svetovej banky. Nijako sa nepodieľal na technickej stránke implementácie, ale o to viac sa snažil na „reforme“ politicky zarobiť. Mimochodom, na reforme, ktorej princípy odsudzuje aj čerstvý držiteľ Nobelovej ceny Peter Diamond.
Chren je iba príklad. Reprezentuje širší prúd jarmočného liberalizmu, diskusií, kde dominujú ultrajednoduché riešenia. Zrušme verejnoprávne médiá, zaveďme všade angličtinu, len potom budeme ako Singapur. A za túto rétoriku si nechajme dobre platiť.
Žiaľ, spoločnosť nemá kapacity na to, aby sa s podobnými trendmi vyrovnávala. Chýbajú intelektuáli, ktorí by nastoľovali hlbšiu diskusiu, chýbajú šikovní novinári. A tak o chvíľu prídu ďalší experti a politici, ktorí sa zvezú na dôchodkových reformách, odvodových bonusoch či populistických referendách. Psa, ktorý si naháňa vlastný chvost, nemá kto zastaviť.