Aký bude ústavný zákon?

Vláda tvrdí, že má záujem rokovať o ústavnom zákone, ktorý by stabilizoval dôchodkový systém. Šľachetný cieľ, no keď štyri roky jeden furman volá čihí a ďalší hota, je to nielen finančne nákladné, ale najmä to vytvára obrovskú neistotu. Občan netuší, čo bude o päť, dvadsať či o päťdesiat rokov. Stráca tak dôveru v akýkoľvek verejne organizovaný systém.

16.08.2012 22:00
debata

Čo však tejto ochote diskutovať o ústavnom zákone predchádzalo? Absencia verejnej debaty o narýchlo zlepenej budúcej podobe dôchodkového systému, porušenie legislatívnych pravidiel a extrémne krátke pripomienkové konanie. Vláda pritom vynechala vznikajúcu fiškálnu radu z procesu hodnotenia dlhodobých dôsledkov, ku ktorým sa ani nevyjadrila. Kto chce, môže do zoznamu pripojiť aj ignorovanie petície s vyše 80-tisíc podpismi.

Prijatie zásadnej reformy penzijného systému v podstate bez diskusie rozhodne nedáva dobré predpoklady na to, aby konečne vznikol spoločenský konsenzus vzhľadom na jeho trvalejšiu podobu. Politická trieda sa na parametrickej podobe nastavenia prvého piliera asi zhodne. Prijatá novela v podstate kopírovala návrh exministra Jozefa Mihála, výrazne ovplyvneného Inštitútom finančnej politiky.

Chlieb sa bude lámať na veľkosti prvého piliera, ktorá priamo závisí od veľkosti toho druhého. Nie je novinkou, že vládnuca moc v parlamente nemá k druhému pilieru jasný postoj. Rozsah názorov sa pohybuje od jeho úplného zrušenia až po zachovanie na úrovni 6-percentného odvodu.

Ale veľkosť piliera neurčuje len sadzba odvodu na dôchodkové sporenie. Významnejšou premennou je počet sporiteľov. Ak je vysoký, znamená to i vysoký podiel populácie, ktorá čiastočne na seba preberá zodpovednosť za dôchodkové zabezpečenie. A vysoký počet sporiteľov znamená aj silnú politickú skupinu, ktorá zvyšuje šance druhého piliera na jeho dlhodobé prežitie.

Debata o aktuálnej novele sa zredukovala na výšku odvodov. Pritom sa zabúda na to, že dobrovoľný vstup doň, ktorý platil pred Mihálovou reformou, využila iba približne desatina poistencov. Ochotu pristúpiť na väčší či menší druhý pilier určuje aj vnímanie jeho funkcie. Smer ho hodnotí iba z pohľadu schopnosti zhodnotenia úspor. Ak už aj niekoľkoročné výsledky plánovaného 20– až 30-ročného zhodnocovania vychádzajú nižšie ako rast priemernej mzdy na Slovensku, považuje druhý pilier za zlyhanie.

Riziko, že by sporiteľ mal nižší dôchodok ako nesporiteľ, sa interpretuje ako dôvod nevstúpiť do druhého piliera. Inak povedané, nech si sporia iba tí, čo sú dosť bohatí na to, aby z vlastných úspor bezpečne ustáli nižšie výnosy. Tento postoj sa, samozrejme, sociálnodemokra­tickej strane, ktorá sa chce starať o blahobyt väčšiny populácie, nedá vyčítať.

Do značnej miery to tiež určuje, aký veľký druhý pilier by chcela mať súčasná vláda. Ak by bol malý, rástla by ochota zvyšovať doň odvody, ak by zároveň dochádzalo k zvyšovaniu príjmov prvého piliera rozširovaním odvodového základu. Strop vymeriavacích základov sa posúva na päťnásobok priemernej mzdy, no dávky sa počítajú najviac z dvoj-, resp. trojnásobku týchto základov. Preto sociálne odvody poistencov platené zo mzdy nad 1 600, resp. 2 400 eur sú čistou daňou.

Novela prvého a druhého piliera sa dá čítať nielen ako úsilie dočasne zlepšiť bilanciu poisťovne, ale aj ako pokračovanie snahy o zmenšovanie druhého piliera. Ak by vláda dosiahla stav, v ktorom by si dobrovoľne sporili iba ľudia s nadpriemernou mzdou, veľmi pravdepodobne by ho ústavným zákonom garantovala. Dosiahla by tak kombináciu politicky oslabeného druhého piliera a zároveň dodatočné, i keď vzhľadom na demografický trend nie dostatočné zdroje na financovanie deficitného prvého piliera.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba