Zrušenie výnimiek z platenia odvodov a daní z vedľajších príjmov, vyššie odvody z miezd zamestnancov s príjmom nad 1 200 eur, vyššie dane z príjmov pre živnostníkov a tiež pre ľudí so životnými poistkami či doplnkovým dôchodkovým poistením by mali do štátnej kasy na budúci rok priniesť dodatočných vyše 400 miliónov eur.
Popri tom minister financií Ivan Mikloš naordinoval ministerstvám a štátnym úradom krátenie výdavkov na budúci rok o 1,44 miliardy eur. Týmito opatreniami by tak spolu štát mohol získať aj viac ako Miklošom plánovaných 1,7 miliardy eur. Ďalšie zvažované opatrenia, ako je zvýšenie sadzby 19-percentnej dane z pridanej hodnoty či škrty na dôchodcoch, by sa tak mohli podľa analytikov zatiaľ odsunúť. „Je to tak, existujú však aj mnohé riziká, čo zo zámerov sa naplní a či naozaj prinesú očakávané sumy peňazí,“ hovorí riaditeľ Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy Peter Goliaš.
Radičová opäť ukázala, že na okaté nepopulárne opatrenia, ako ich prezentoval Mikloš s ministrom práce Jozefom Mihálom (SaS), nepristúpi. Viac daní tak možno vôbec nebudú platiť živnostníci s paušálnymi výdavkami ani brigádnici pracujúci na dohodu. Aj prínosy z iných zmien sú však otázne. „Ľudia budú hľadať cesty, ako sa vyhnúť plateniu odvodov, a to tak, že budú poberať časť príjmov načierno, budú si vytvárať fiktívne náklady a tak znižovať základ dane, alebo majetní ľudia sa presťahujú do zahraničia,“ dodáva Goliaš.
Proti škrtom vlády sa už vyjadrili ministerstvá, zástupcovia živnostníkov, poisťovne aj podnikatelia, ktorí obratom už na budúci rok žiadajú kompenzačný pokles odvodov.
V kuloároch sa však hovorí, že ak vláda nebude ochotná šetriť, doplatia na to bežní ľudia cez vyššiu ako 19-percentnú sadzbu DPH, ktorá sa platí z každého tovaru a služby. „Ak by rezortní ministri neprišli s dostatočnými nápadmi, kde ušetriť, ako najmenšie zlo vidím zvýšenie DPH,“ povedal nedávno hlavný analytik UniCredit Bank Ján Tóth.
Podľa analytikov je však napriek tomu uťahovanie opaskov potrebné, keďže krajina v čase krízy žila na dlh. Ak by štát neznižoval štátne dlhy, financovanie dlhov by sa predražilo a časom by štát musel bankrotu zabrániť ešte tvrdším šetrením, aké prebieha napríklad v Grécku či Španielsku.