To na jednej strane vedie k poplašným správam o tom, že severokórejský režim sa chystá zaútočiť, na druhej strane sa však zdá, že Severnú Kóreu stále neberieme až tak vážne a naďalej sa pobavíme nad „smiešnou“ snahou zaujať.
Kým to, ako to dopadne, nedokáže predpovedať nikto, cvičenia predstavivosti môžu napomôcť pri pochopení pravdepodobností jednotlivých scenárov.
Prevláda názor, že juhokórejské hlavné mesto Soul je z dôvodu blízkosti hraníc otvorené potenciálnemu útoku s relatívne vysokou presnosťou, podobne ako ďalšie ciele v krajine. V prípade Japonska a amerického tichomorského ostrova Guam je situácia trochu odlišná. Severná Kórea by použila rakety stredného doletu, pričom ich presnosť je už podstatne nižšia. Japonci aj Američania navyše rozmiestnili obranné systémy, ktoré sú podľa nich schopné zasiahnuť severokórejskú raketu v prípade, že bude smerovať na obývané územie.
Čo sa týka samotného zásahu pevniny Spojených štátov, momentálne presahuje schopnosti Severnej Kórey. Každý priamy útok na jedného z týchto aktérov by pritom s najväčšou pravdepodobnosťou viedol k odvete, a to minimálne v takej sile ako prvý úder. V takom prípade by sa ľahko mohlo stať vojenským cieľom zvrhnutie režimu v Severnej Kórei.
Je možné, aby po vystupňovanej rétorike a konfliktných krokoch Severná Kórea jednoducho neurobila „nič“? Predpokladajme, že zahraničná politika Severnej Kórey nie je iba sústavou chaotických výbuchov, ale premyslenou stratégiou, ako vydierať podstatne silnejšie krajiny svojou zdanlivou nevypočítateľnosťou. V takomto prípade sa zdá z pohľadu Severnej Kórey žiadané, aby sa aspoň trochu „predviedla“. Musí ísť o krok, ktorý oponentov presvedčí, že režim a jeho vyhrážky treba brať vážne, nevyvolá to však priamy odvetný úder.
Na vnútroštátnej úrovni musí režim v princípe sledovať podobný cieľ ako v prípade rokovania so zahraničím – každý ústup z vyhrotenej situácie by musel byť vierohodne vysvetlený. Takýmto „vysvetlením“ by mohol byť napríklad ďalší test rakety s dopadom mimo územia iných štátov, významný obrat v správaní zahraničných štátov alebo vnútroštátna masívna kampaň. Keďže obrat v politike zahraničných štátov sa očakávať nedá, zostávajú zvyšné dve možnosti, ktoré sú, naopak, použiteľné spoločne.
Situácia na Kórejskom polostrove by sa dala prirovnať k šachovej partii, v ktorej je už nejaký čas na ťahu Severná Kórea. Spojené štáty a ich spojenci sa zdajú v pozícii, z ktorej len tak neustúpia. Ich útok na severokórejský režim by prišiel len ako odveta na jeho agresiu, jednostranná snaha o zlepšenie vzťahov však nehrozí. V rozhodujúcej miere teda záleží od krokov Severnej Kórey. A tej cieľom nie je zničenie Spojených štátov, dokonca ani Južnej Kórey, ale prežitie režimu. To závisí vnútropoliticky od existencie vonkajšieho nepriateľa a, naopak, navonok od hrozby zničujúceho útoku v prípade napadnutia.
Samotný útok by však znamenal s veľkou pravdepodobnosťou koniec režimu, preto snahou Pchjongjangu je zabrániť konfrontácii, no pripomínať jej možnosť. Z tejto logiky by tak otvorený severokórejský útok mohol prísť len ako „omyl“, prípadne signál, že režim je na hranici zrútenia. Takáto situácia sa nedá vylúčiť a je potrebné s ňou dlhodobo počítať, v súčasnosti sa však nezdá, že by sme boli v takomto štádiu.