Zradné šetrenie

V Európe sa na začiatku krízy vlády zhodli, že správnou reakciou je šetrenie vo verejných financiách.

18.06.2013 22:00
debata

Je to príťažlivé riešenie. Po prvé, ide o jednoduchý recept, a to majú politici radi. Po druhé, šetrenie je v súlade s určitým morálnym impulzom. A často sa páči stredným vrstvám. Zvlášť, ak majú pocit, že sa rozhadzuje na nepracujúcich. Po tretie, zdá sa to mať ekonomickú logiku. Keď sa šetrí, bude viac v budúcnosti, nie? Alebo tak nejako.

V realite je v prvom rade problém s tou logikou. Na úrovni Európskej únie je to jednoznačné. Ak všetci šetria, ako môže niekto rásť? Zahraničný obchod predstavuje prakticky pre každú členskú krajinu významný komponent jej HDP.

Ďalší problém sa týka vnútorného dopytu. Už John Maynard Keynes upozornil, že v prípade nejasností v ďalšom hospodárskom vývoji sa pre rozhodovanie stáva dominantným princípom nie úroková miera, ale likvidita. Domácnosti a firmy neinvestujú, ale držia prostriedky v hotovosti. Tento postreh nie je čisto teoretický, vyžaduje si empirické potvrdenie. A fakt je, že vo veľkých ekonomikách dnes firemný sektor sedí na obrovských vankúšoch hotovosti. Navyše, dnes máme model rastu, kde si veľký kus koláča odhryzne malé percento. To svoje príjmy drží v aktívach, ktoré neprispievajú k produktivite (luxusné nehnuteľnosti, špekulatívne financie). Takýto vývoj je dlhodobo neudržateľný.

A morálny náhľad? Základom je argument, že dlhy treba platiť, veď dlh je aktívum niekoho, kto si sporil. Ale makroekonomicky významné dlhy zvyčajne majú málo spoločné s drobnými sporiteľmi. Sú to pôžičky od niekoho, kto vedel rásť tiež len požičiavaním. Napríklad finančný ústav vznášajúci sa na likvidite od centrálnej banky. Je to podobne absurdné, ako keď sa argumentuje zlým štátom v Grécku a grécky majetok sa potom rozpredáva finančným oligarchom. Napríklad tým, ktorých bohatstvo sa odvíja od českej kupónovej privatizácie ako Petr Kellner a Jiří Šmejc.

Kríza má pomerne jasné riešenia. Po prvé, vlády najväčších ekonomík by sa mali dohodnúť na programe zvýšenej inflácie. Tá prinúti firmy pod hrozbou znehodnocovania hotovosti investovať a vymaže časť reálnej hodnoty dlhov. Po druhé, potrebujeme globálnu zmenu zdaňovania. Nielen z morálneho hľadiska. Práve veľké firmy s nulovou efektívnou sadzbou dnes sedia na obrovskej nepoužitej hotovosti. Po tretie, musí sa zmeniť fungovanie finančného trhu. Rast finančníctva za posledné dve desaťročia neznamenal lacnejší kapitál pre firmy a domácnosti. Naopak, zisky finančných firiem k pomere k HDP stále rástli. To nemá ekonomickú logiku.

Je možné, že k väčším hodnotám rastu sa tak či tak nevrátime. Šéfekonóm banky HSBC Stephen King nedávno vydal knihu, v ktorej hovorí, že obdobie rastu na Západe sa skrátka skončilo a vlády s tým nič neurobia. Nemáme inovácie, ktoré by ekonomický rozvoj ťahali. Aj pri takomto pesimistickom náhľade však spomenuté riešenia prispejú aspoň k nejakému zvýšeniu hospodárskej aktivity.

Bohužiaľ, aj keď ekonómovia po spomenutých krokoch volajú dávno, vysvetliť ich politicky a pretaviť ich do technicky zvládnutých riešení je veľmi ťažké. Iste, obrat sa už začal. Na jar na skončenie šetrenia apeloval Bill Gross, šéf najväčšieho dlhopisového fondu na svete. Francúzsko, Španielsko a Holandsko dostali odklad v dosahovaní ich rozpočtových cieľov. A pred pár dňami nemecká kancelárka konečne prisľúbila zdvihnúť nemecký vnútorný dopyt a pomôcť tak vyrovnať nerovnováhy vnútri eurozóny. Ale pochod k naozaj racionálnej politike bude ešte dlhý. A bolestivý.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba