Je typickým znakom súčasnej doby, že tento týždeň podobné čísla viedli k oslavným titulkom. Ak sú však toto dôvody na oslavu, ešte viac vyniká absurdita oficiálnej ekonomickej politiky eurozóny. Tou je skresávať pomer verejného dlhu k HDP prostredníctvom znižovania ročných deficitov. To, čo politici, ktorí potrebujú mať po ruke nejaké jednoduché recepty, aj časť verejnosti, vnímajú ako rozumné „utiahnutie opaskov“, je matematický nezmysel.
Aj keby európske ekonomiky začali hospodáriť rovno s vyrovnanými rozpočtami, pri takýchto tempách rastu s úrovňou dlhu nemajú šancu pohnúť. V pozadí však stále fungujú koncepty spojené s dnes už skompromitovanou štúdiou amerických ekonómov Kennetha Rogoffa a Carmen Reinhartovej. A je tu i oficiálna hranica dlhu pre štáty eurozóny na úrovni 60 percent, ktorú však väčšina členských krajín prekračuje.
Čo je alternatíva? Povojnové ekonomiky boli historickým zázrakom. Spotrebné normy, fungovanie trhu práce a makroekonomická politika do seba zapadali. Ľudia potrebovali bývanie, teplo, šatstvo, autá, elektroniku do domácností. Tieto veci produkovali robotníci v továrňach, ktorých mzdy zároveň predstavovali ekonomický dopyt. Rástli teda v súlade s domácou produktivitou práce, tým zároveň rástol dopyt, ktorý umožňoval väčšiu výrobu za stále sa zlepšujúcich technologických podmienok.
Na rozdiel od medzivojnového obdobia, keď mal Západ v podstate rovnakú technologickú bázu, ale rast bol nižší a prerušovaný krízami, boli prvé tri desaťročia po roku 1945 obdobím neporovnateľne väčšej ekonomickej expanzie. Ale na to, aby sa takýto rastový model vôbec vytvoril, bol potrebný súlad historických podmienok.
Nestačilo, že sa ekonómovia poučili z chýb minulosti, zvlášť z katastrofálnej menovej politiky v začiatkoch Veľkej hospodárskej krízy. Kombinácia sebavedomia zamestnancov posilnená existenciou Sovietskeho zväzu a zároveň studená vojna ako mobilizačný faktor pre vlády značne prispeli k vytvoreniu ekonomicky produktívnych historických kompromisov.
Tento model sa začal rozpadávať už v 70. rokoch minulého storočia. Pád železnej opony a hospodársky štart Číny po roku 1989 však znamenali nové rastové impulzy vďaka prehlbovaniu medzinárodnej deľby práce. Už dlho pred vypuknutím krízy však bolo jasné, že čosi tu nie je v poriadku.
Prudko rástol podiel finančného sektora na HDP. Bez toho, aby to malo nejaký význam v zlacňovaní rozdeľovania kapitálu v ekonomike. Obrovskú časť ľudí dnes viaže štúdium či verejné služby. Ale prezamestnanosť je aj v súkromnom sektore. Veľkú časť trhu okupujú rôzne výrobky s čisto virtuálnou hodnotou pre spotrebiteľa, vyrábané firmami ako Herbalife a podobne.
Sme vysoko produktívni. Z pohľadu potrieb človeka zo 60. či 70. rokov by dnes stačilo zamestnávať zlomok pracovnej sily a dostali by sme všetko, čo by uspokojilo potreby ľudí z čias nedávno minulých. Alebo, brané z iného uhla pohľadu, naša technická vyspelosť by nám dnes pri dostatočnej mobilizácii umožnila skokovo zlepšovať kvalitu obydlí, zrýchľovať vlaky, zozelenieť energetiku. Ale mobilizácia je práve to kľúčové slovo.
Globalizačný kapitalizmus posledných dvadsiatich-tridsiatich rokov vytvoril inštitúcie a vzorce myslenia, ktoré dnes už nemôžu fungovať. A napriek tomu sa k nim stále viažeme. Nasledujúce roky budú o bolestivom zbavovaní sa rozličných mýtov a hľadaní nových vízií a foriem hospodárskej i spoločenskej organizácie.