Ktovie, ako k tomu došli výskumníci z Inštitútu ekonomických a sociálnych štúdií (INESS), pretože táto ich axióma je mýtus, ktorý nestojí na žiadnych hodnoverných dôkazoch. Už dávno ju vyvrátili odborníci, ktorí sa minimálnou mzdou zaoberajú dlhodobo, napríklad v Inštitúte pre výskum práce a rodiny. Prapôvodný zdroj tejto axiómy bol akýsi výskum v amerických reštauráciách, ktorý sa však ukázal ako podvod.
Existuje dostatok príkladov na to, že rast minimálnej mzdy nielenže nezvýšil nezamestnanosť, ale napríklad povzbudením záujmu o prácu u ľudí, ktorí poberajú sociálne dávky v hmotnej núdzi, nezamestnanosť znížil. Minimálna mzda je ochranou pred nezamestnanosťou, ak motivuje k prijatiu zamestnania u tých, ktorým sa viac oplatí pracovať ako poberať sociálne dávky. Slovensko je toho najrukolapnejším príkladom. Za Dzurindových vlád klesala nezamestnanosť, hoci minimálna mzda išla pravidelne hore.
Vo Veľkej Británii ju počas premiérovania konzervatívca Johna Majora zrušili. Výsledkom nebola vyššia zamestnanosť, ale nižšie mzdy. Labourista Tony Blair ju opäť zaviedol. V Spojených štátoch dokonca majú aj tzv. mzdu na prežitie, vyššiu ako minimálnu. Vyplácajú ju zamestnávatelia, ktorí dostávajú verejné zákazky.
Minimálna mzda je zdrojom obživy zamestnanca a mala by mu zabezpečiť aký-taký štandard na prežitie, vyšší ako životné minimum. Definuje sa ako najnižšia cena práce, ktorá zabezpečuje pracovníkovi primeranú životnú úroveň na minimálne uznanej spoločenskej hranici. Expertom z INESS-u sa zdá privysoká, a preto ju navrhujú aspoň v niektorých oblastiach Slovenska znížiť, teda neplatiť zamestnancom ani toľko, aby mohli z toho vyžiť, nie to ešte uživiť rodinu.
No akékoľvek vysoké platy tých, čo si privlastňujú väčšinu firemných výnosov, považujú za celkom prirodzené. Ešte aj slovenský bankár s príjmom i na európske pomery nevídaným, aký priemerný Slovák nezarobí teoreticky ani za niekoľko životov, si našiel v týchto kruhoch obhajcov. Ale mzdy, z ktorých sa nedá vyžiť, sa jednému šíku zamestnávateľov zdajú privysoké. Takýto prístup k zvyšovaniu minimálnej mzdy nie je iba neodborný, no aj nemorálny.
Minimálna mzda nie je výmyslom slovenských odborov alebo ľavicových politikov. Dlhodobo existuje v takých krajinách, akými sú USA, Japonsko, Austrália, Kanada, Francúzsko či Veľká Británia. V Spojených štátoch sa využíva už takmer sto rokov. V Británii s ňou začal v roku 1909 Winston Churchill, liberálny a konzervatívny politik. Legislatívu týkajúcu sa ustanovenia minimálnej mzdy má 90 percent krajín sveta.
INESS objavil známy fakt, že ju z 28 členských štátov Európskej únie zaviedlo „iba“ 21, a poukazuje na Nemecko, kde sú vyššie platy napriek tomu, že nemá celoštátne určenú minimálnu mzdu. Lenže Nemecko a zvyšok Európy má po kolektívnom vyjednávaní odborárov a zamestnávateľov záväzné a vymáhateľné minimálne mzdové tarify vždy vyššie, ako sú minimálne štandardy prežitia. A to pre každé odvetvie a profesiu.
Za posledné roky ani v jednom štáte EÚ nezrušili minimálnu mzdu. Naopak, už niekoľko rokov sa objavujú tendencie zaviesť tento inštitút zo zákona aj v krajinách, kde sa určuje iba kolektívnym vyjednávaním. Pritom na Slovensku je minimálna mzda v porovnaní s inými štátmi únie doslova žalostná – siedma najnižšia – 337,70 eura, kým napríklad v Luxembursku až 1 874 eur! Keďže u nás produktivita práce značne predbieha rast miezd, tak obavy zo zvýšenia minimálnej mzdy a jej účinkov na stratu konkurencieschopnosti sú neopodstatnené. Produktivita práce na Slovensku dosahuje až násobne vyššie percento priemeru EÚ ako cena práce.
Výskumníci z INESS-u nevysvetlili, prečo v Nemecku, ktoré dávajú za vzor, dokážu byť zamestnávatelia pri oveľa vyšších mzdách stále konkurencieschopní, no ich kolegovia na Slovensku by vraj v tých istých odvetviach a obdobných výrobách museli ľudí prepustiť. Nezmysel! Keď budú mať podnikatelia objednávky, tak budú nových zamestnancov prijímať. Keď nebudú mať zákazky, azda budú ľudí zamestnávať, hoci ich nebudú potrebovať, iba preto, že budú „lacnejší“? Sotva sa dá predpokladať takáto sociálna citlivosť.
Pes je zakopaný inde: zvýšenie minimálnej mzdy prinúti časť zamestnávateľov znížiť čiernu prácu a prestať vyplácať zamestnancom k minimálnej mzde peniaze v hotovosti. Obmedzí sa tým prax, v ktorej svojich pracovníkov ukracujú na nemocenských a dôchodkových dávkach a verejné sociálne fondy o príjem.
Šidlo sa vykľulo z vreca aj v pointe štúdie INESS-u. Navrhuje, aby sa zamestnávateľom, ktorí nie sú schopní zaplatiť minimálnu protihodnotu za prácu, kompenzovali odvody vo výške 400 miliónov eur! Chcú, aby štát prišiel o odvody a nechal ich zamestnávateľom za prísľub, že pár ľudí nevyhodia… Čiže, aby dotovali podnikateľov všetci občania, lebo nie sú ochotní zaplatiť ani minimálne náklady na živobytie.
Dotovať neúspešných podnikateľov? Liberálni teoretici zrazu zabudli, že práve v duchu liberálnych teórií by mali takéto firmy čím skôr zmiznúť z trhu. Nie politický orgán, ale hlásna trúba pravice položila týmto nápadom čerešničku na tortu: treba nielen zmraziť, ale priamo zredukovať dôchodky a z týchto peňazí znížiť odvodové zaťaženie podnikateľov, ktorí zamestnávajú slabo kvalifikovaných pracovníkov.
Zrušenie či ignorovanie zvyšovania minimálnej mzdy by bolo v rozpore aj s medzinárodnými dokumentmi. Podľa zásad Medzinárodnej organizácie práce, ktorými je naša republika viazaná, má každý zamestnanec právo dostať za svoju prácu adekvátnu protihodnotu. Hodnota práce vyjadrená mzdou mu má zabezpečiť taký príjem, aby mohol so svojou rodinou dôstojne žiť.