Teda programu radikálneho zmenšovania štátu. V jeho rodnej Británii bola jej politickým predstaviteľom Margaret Thatcherová.
Coaseho argumenty, že spoločnosť funguje efektívnejšie, ak sa jasnejšie definuje a podporuje súkromné vlastníctvo, a Thatcherovej úspechy v oslovovaní stredných vrstiev britskú spoločnosť bohužiaľ radikálne zmenili.
V Británii som v prvej polovici 90. rokov žil ako študent strednej školy. Krajina sa prudko zbavovala priemyslu, mohutnel bankový sektor. Premena však bola postupná, ešte stále to bol regulovaný kapitalizmus, stále fungoval duch komunít. Zmeny dokonali až nasledovníci Železnej lady.
Dnes všetko vyzerá inak. V noci musí človek uhýbať pred masami opitých ľudí, ktorí zaplavujú centrá miest. Za mojich študentských čias človek na ulici nevidel opitú ženu, dnes sú ich armády. V ére dlhých pracovných hodín sa rozpadli rodinné a pracovné väzby. V krčme sa aspoň na chvíľu dá s niekým zoznámiť.
Kedysi existovali primerane rozmiestnené supermarkety aj množstvo malých obchodov. Dnes človek musí chodiť do nákupných megacentier, ktoré vznikli na okrajoch miest. Ak si chce ísť nakúpiť v centre, má na výber medzi Tesco Express alebo Tesco Express. Ak chce zájsť na kávu, môže ísť do jednej zo štyroch veľkých kaviarenských sietí. Podobné je to s reštauráciami.
Taký je totiž dnešný britský kapitalizmus. Thatcherová tvrdila, že prináša konkurenciu a rozmanitosť. Na začiatku to tak aj bolo. Ako študent som chodieval do školy autobusmi firmy Badger Line. Boli krásne, s veľkým namaľovaným jazvecom na boku, symbolom regiónu. Bola to jedna z prvých sprivatizovaných mestských dopravných spoločností. Noviny oslavne písali, ako zamestnanci, ktorí tiež dostali akcie, po uvedení firmy na burzu prudko zbohatli. Firma už neexistuje. Malé firmy sa z trhu rýchlo stratili. Dnes je takmer všetka mestská hromadná doprava v Británii v rukách súkromného monopolu First. O víťazoch nerozhoduje záujem spotrebiteľov, ale banky, podľa toho, koho prefinancujú.
Briti dnes majú najdrahšie železničné lístky v Európe. Vláda navyše železničnú dopravu dotuje. Dokopy tak dnes Britov vychádza železnica dvakrát tak draho ako pred privatizáciou. Vlaky sú neskutočne preplnené, súkromníci potrebujú využiť každý štvorcový centimeter. Nečudo, že Britom sa vo vlastnej krajine nepáči. Krajinu natrvalo ročne opúšťa 150-tisíc jej občanov, čo je najvyššia miera emigrácie v západnej Európe. Idú do Austrálie, Španielska, Francúzska. Nielen za slnkom, ale aj za pokojnejším životom a súdržnosťou komunít, kde sa ľudia poznajú a navzájom zdravia.
Tento pohyb samozrejme maskuje prílev imigrantov z východnej Európy. Pomáhajú ekonomike ako lacná pracovná sila. Zároveň udržiavajú dopyt po realitách a tak aj ich vysoké ceny. Od tých zase závisí bankový sektor. Druhou veľkou skupinou imigrantov sú, naopak, boháči z Ruska či arabských krajín, ktorí ovládli stred Londýna. Vláda im dáva veľké daňové úľavy.
Priemerný Brit je dnes buď nezamestnaný, alebo je z neho uštvaný zamestnanec. Priberá najrýchlejšou mierou a žije najkratšie v západnej Európe.
Taký je dnešný britský kapitalizmus a zmeniť ho bude veľmi ťažké. Z veľkého experimentu, ktorý spustila Thatcherová, aj pod intelektuálnym vplyvom Ronalda Coaseho, sa obyvatelia Albiónu budú spamätávať veľmi dlho.