Opakujem, bolo to v roku 1954, po troch rokoch vyšetrovacej väzby. Z toho rok strávil na samotke. Po trinástich rokoch väznenia vyšiel na slobodu. Nežiadal o rehabilitáciu, ale začal budovať malé náboženské krúžky. Tie boli kostrou státisícových pútí v 80. rokoch, Sviečkovej manifestácie v marci roku 1988, kresťanského samizdatu a rozširovania vedomia slobody v spoločnosti.
Človeku sa vynára v mysli myšlienka: má to byť signál o našej metóde odporovať presile? Slovenských povstalcov v roku 1848 – 1849 vojensky porazili Kossuthove vojská. Povstanie v roku 1944 vojensky porazili Nemci. Krčméryho a Juklove náboženské krúžky oveľa väčšia presila komunizmu poraziť nedokázala.
Silvova myseľ bola neohraničená. V mladosti ho inšpiroval chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Počas väznenia dokázal rozmýšľať v kategóriách obmedzenosti komunizmu. Po prepustení z väzenia nadviazal úzky kontakt s vtedajším krakovským arcibiskupom Karolom Wojtylom, neskorším pápežom Jánom Pavlom II., ktorého myseľ taktiež nepoznala medze. Ako lekár ošetroval pacientov v bratislavskej nemocnici, popritom sa venoval liečeniu narkomanov, vytváral krúžky tajnej cirkvi a rozmýšľal o kľúčovej úlohe Ruska pri evanjelizácii Európy.
Krčméry veril v Boha v čistej podobe. Napísal knihu To nás zachránilo, nielen o svojej viere v Boha, ale aj o jej zachraňujúcich účinkoch. V dnešnej Európe je taká kniha priam neuveriteľná. No keď sa raz zopakujú ťažké časy, budeme vedieť, že viera v Boha pomáha, že vytváranie malých krúžkov je konštruktívnou metódou a že myslenie nemá byť ohraničené hranicami štátov. Vtedy, ale nielen vtedy, zapálime sviečku na Silvovom hrobe.