Odišiel naozaj predčasne. Ako vedec a intelektuál bol na vrchole síl. Povolanejší iste napíšu, čo všetko nám a slovenskej historiografii zanechal, ja si však trúfnem odhadnúť, že bez jeho štúdií sa v budúcnosti nezaobíde nik z tých, čo by tej dobe chceli porozumieť.
Milan Zemko sa nevenoval 20. storočiu iba ako pozorovateľ, istý čas bol jedným z aktérov. Do verejného diania pred rokom 1989 vstúpil podporou petície za Bratislavu nahlas, v novembri bol vo vedení Verejnosti proti násiliu. Po prvých slobodných voľbách sa Zemko stal za toto hnutie podpredsedom SNR. V tejto pozícii zostal až do konca volebného obdobia v roku 1992, hoci VPN po jej politickej premene bez veľkého kriku opustil. Neodišiel však za Vladimírom Mečiarom ani neobsadil nejakú trafiku.
Patril k politikom, čo chceli v spore vedenia VPN a ich premiéra iné rozuzlenie. Ale rozpad si už priali obe strany, preto zostal verný programu a ideám. Vtedy to neznelo tak duto a bezobsažne ako dnes. Áno, pre idey VPN nemohol Zemko prijať Mečiarov štýl politiky, ale nevládal trvale akceptovať ani to provinčné a dejinných súvislostí neznalé vajatanie ustavične sa meniaceho vedenia VPN, navyše pod tlakom meniacich sa síl v pražskom centre moci.
Zemko vedel o politickom príbehu Prahy a Bratislavy v minulom storočí dosť na to, aby predpokladal budúce zápletky v tej staronovej dráme, a tušil aj ich fatálne rozuzlenie. Upozorňoval na to, že sa prenecháva obhajoba slovenských záujmov iným politickým silám, ale márne. VPN sa zriekala, pokiaľ išlo o národné otázky, aj vlastného volebného programu.
Nenadchýnala ho ani druhá hodnotová pirueta: vedenie VPN po voľbách opustilo aj sociálno-liberálne hodnoty. Vzápätí „sklausovatelo“, pričom v tej náhle objavenej konzervatívnej pravicovosti a antikomunizme sa predvádzalo pápežskejšie ako sám pápež. Pritom hnutie na poste federálneho premiéra reprezentoval normalizačný komunista Marián Čalfa, ktorý v ďalších voľbách roku 1992 viedol aj kampaň VPN (ODÚ). V nich hnutie stratilo z 30 percent voličov z roku 1990 približne 26 percent. Potom vedenie zrušilo vlastný politický subjekt, čím zanikla právna kontinuita VPN, protitotalitného hnutia nežnej revolúcie.
Milan Zemko videl, ako v nedávno sebavedomom hnutí rastie neistota a ako sa provinčné podkladanie pražskému centru stáva opäť cestou k osobným kariéram. A tak, hoci to Milan nemal v letore, sa v istú chvíľu vzoprel. Nemienil byť v SNR iba ramenom cudzích záujmov, a to ani vtedy, ak by mal byť súčasťou tej českej elity, ku ktorej ho viazalo toľko priateľských vzťahov a spoločne zdieľaná kultúra.
Ako podpredseda Národnej rady odmietol vo februári 1992 tzv. mílovské dohody, lebo v nich videl len spôsob zakrytia debaklu slovenských úsilí o federálne partnerstvo. Na rokovaniach videl, čo sa verejnosti tajilo: že prakticky celá česká stranícka scéna už pred voľbami 1992 odmietla každé slovenské (t. j. partnerské) riešenie ústavnej krízy. Najmä požiadavku uzavrieť zmluvu o federácii a vytvárať federáciu zdola, od vôle oboch národných republík.
Pri hlasovaní o týchto dohodách v predsedníctve SNR rozhodol jediný hlas. Zemko pre seba vyvodil dôsledky: hoci od programu hnutia neuhol, rešpektoval, že väčšina funkcionárov hnutia je už politicky celkom inde. Po rozchode s premenenou a premenovanou VPN zostal nezávislým poslancom a onedlho z vlastného rozhodnutia z politiky odišiel.
To bolo na prospech slovenskej historiografie, ale nie politiky. Takých totiž, čo by v politike nosili vždy len jeden kabát, ktorí by dbali o osobnú česť a na dôvažok mali vedomosti a svojskú noblesu, nám chýbalo a chýba.
Ak sa lúčime, je čas povedať, čoho sme boli svedkami: Zemkovou silou bola vytrvalosť, aj v názoroch. Napríklad po okupácii, počas normalizačných čistiek. Alebo v zmätkoch ponovembrovej politiky. Bol stúpencom rozumu a odporcom jalovej konfrontácie.
Zemko mal dobrú povesť a rešpekt – a to aj medzi politickými odporcami. Bol jedným z mála našich intelektuálov, ktorý rozpoznal nevyhnutnosť a prospešnosť osamostatnenia sa Slovenska, hoci viac ako iní predvídal aj problémy, ktoré to prinesie v politicky nezrelej a na zodpovednosť nepripravenej spoločnosti.
Bol slovenským patriotom a súčasne Európanom. To nebýva, žiaľ, časté spojenie, ani po dvadsiatich rokoch samostatnosti a takmer desiatich rokoch v Európskej únii. V politických a intelektuálnych polemikách aj v osobnom rozhovore bol Milan Zemko priamym človekom. Miloval umenie a rozumel mu. Často sa usmieval. Bol chápavý, priateľský a múdry muž, ktorý bude chýbať. A to nielen nám, čo sme mali šťastie osobne ho spoznať.