Die Linke (Ľavica), ktorá je následníčkou komunistov v bývalej NDR a dnes najsilnejšou opozičnou stranou, má približne 64-tisíc členov, Zelení, ako druhá opozičná strana v Spolkovom sneme, okolo 60-tisíc a liberáli, ktorí sa v septembri nedokázali prebojovať do parlamentu, asi 57-tisíc členov. Pritom členovia AfD majú v priemere 52 rokov. Mladší sú iba Zelení (48 rokov).
Alternatíva vo voľbách, ktoré sa konali vlani 22. septembra, iba tesne prepásla vstup do Spolkového sneme. Získala 4,7 percenta hlasov. Podľa ankiet, nemenej ako 40 percent jej voličov sa rozhodlo práve pre ňu, lebo „iné strany vôbec nepovažuje za vhodnú alternatívu“. To znamená, že veľká časť podporovateľov AfD pochádza z tábora tých, čo sa sklamali z politiky, a teda sa vedome vzdajú účasti na voľbách.
Takzvaní nevoliči v posledných desiatich rokoch stále pribúdali. Bolo ich najviac vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2009, keď iba 43 percent občanov oprávnených voliť odovzdalo svoj hlas. Predseda AfD Bernd Lucke zrejme bral septembrové voľby ako test, či majú vôbec šancu sa dlhodobo etablovať. Od jesene sa jeho strana sústreďuje na rozvoj rozsiahlej infraštruktúry. Majú čoraz viac regionálnych skupín, uplynulý víkend nominovali kandidátov pre májové voľby do Európskeho parlamentu.
Strana si už zabezpečila vplyv v miestnych a regionálnych médiách a čoraz viac prominentov sa k nej verejne priznáva. Zväčša ide o špičkových manažérov. Bývalý predseda vplyvného Zväzu nemeckého priemyslu Hans-Olaf Henkel je jedným z hlavných podporovateľov AfD. Na kandidačnej listine pre eurovoľby sa dostal na druhé miesto. Podľa ankiet sedem percent voličov bude hlasovať za túto stranu. Získala si pozornosť svojimi euroskeptickými pozíciami. Dodnes nie je jasné, ako jej predstavitelia vidia budúcnosť eurozóny a Európy, ale podľa nich menová únia už dávno skrachovala. Vo volebnej kampani preto vyzvali vládu, aby predložila návrh na návrat k nemeckej marke.
Dnes už miernejšie hovoria o tom, že treba reorganizovať eurozónu tak, aby to vyhovovalo všetkým zainteresovaným národným hospodárskym sústavám. Pritom vidia Nemecko v úlohe hlavnej obete eurokrízy, ktorá dopláca na chyby iných a v dôsledku toho už v krátkom časovom horizonte stratí blahobyt. Preto sa priznajú k „Európe otčín“ podľa vzoru 19. storočia, ktorá sa zakladá na zásadách priamej demokracie. Zatiaľ však nevedeli vysvetliť rozpory vo svojom obraze sveta ani ozrejmiť, ako chcú presadiť potrebné zmeny.
Je pravda, že sa Nemecko od vypuknutia globálnej krízy na jeseň 2008 osvedčilo ako stabilná kotva Európy. Nemecké podniky v posledných piatich rokoch však aj výrazne profitovali zo slabosti ostatných. Tiež je pravda, že čoraz viac Nemcov žije zo štátnej podpory alebo z výrazne zle platenej práce. V prvom rade to však súvisí so zlou politikou trhu práce. Tá súvisí so zatiaľ stále nekorigovanými reformami, ktoré sa uskutočnili pod vedením bývalého kancelára Gerharda Schrödera.
Alternatíva sa v krátkom čase stala významným faktorom nemeckej politiky. Ide o dôsledok demokratického zápasu o politickú moc. Tradičné strany totiž vytrvalo odmietajú nájsť odpovede na základné otázky. Tým vytvorili priestor pre všadeprítomný šovinizmus. Ten má svoje korene v čase, keď Nemci dotlačili ľudstvo do katastrofy prvej svetovej vojny. Pravdivé poučenie z histórie však vyzerá ináč.