Na prvý pohľad sa obidva varianty riešenia problému zdajú prirodzené. Ak sa inflácia bude dlhodobo pohybovať na úrovni štyroch percent, zvýši sa cenová hladina na dvojnásobok za 18 rokov. To, samozrejme, poteší najmä ľudí s nesplatenými hypotékami, ktoré si kedysi zobrali na obstaranie bývania. Otázne však je, či nároky na bývanie za bezmála dve dekády nevzrastú a ľudia budú mať na moderné bývanie iné požiadavky. Peniaze uložené v betóne či tehlách by tak nemuseli zachrániť investorov pred znehodnotením ich úspor.
Konfiškácia sa tiež môže zdať prijateľná, lebo tí, čo sa viac usilovali a nasporili si viac, vynútene prispejú na veľké platy politikov, prezbrojenie armády, či taláre represívnych zložiek v krajine. Takáto solidarita bohatších s chudobnejšími podľa jednej zo štúdií EÚ by pomohla znížiť sociálnu polarizáciu v jej členských štátoch. Reakcie na uvedený nápad desaťpercentnej konfiškácie peňazí zverejnený v marci 2014 boli zo všetkých kútov únie veľmi negatívne.
Väčšina svetových ekonomík zažíva v posledných dvoch dekádach postupné znižovanie úrokov, čím sa centrálne banky snažia umožniť krajinám splácať z čoraz väčších dlhov aspoň úroky. Štátom nízke úroky vyhovujú, lebo politici nemusia tak silno uťahovať kohútiky „peňazovodov“ na sociálne, zdravotné či školské výdavky. Rast dlhov však dosiahol svoje medze únosnosti.
Do úvahy už neprichádzajú ani alternatívy bilančnej kozmetiky a kreatívneho účtovníctva známe zo škandálov so spätným lízingom komunálneho majetku v Rakúsku a v Nemecku. Tamojší lokálni predstavitelia moci totiž ešte pred prepuknutím krízy rozpredali podstatnú časť majetku (napr. čistiarne odpadových vôd či električkových súprav) spoločnostiam v daňových rajoch a spätne ich začali splácať na lízing. Výnos z predaja obecného majetku sa z veľkej časti stratil v rulete finančných špekulácií koordinovaných bankami zvučných mien. Obeťami tohto hazardu zostali daňoví poplatníci, ktorí za hriechy a naivitu tých, ktorých kedysi zvolili do komunálnej politiky, platia dnes vysokú cenu vo forme miestnych daní a poplatkov. Titulky ekonomických komentátorov v domácej aj zahraničnej tlači majú spoločného menovateľa v podobe strašiaka z deflácie. Slabý dopyt a obavy zo straty zamestnania znižujú chuť míňať ťažko zarobené peniaze obyvateľstva. Splácať hypotéky z podpory v nezamestnanosti sa naozaj nedá.
Zamestnávatelia často volajú po zvýšení flexibility pracovnoprávnych vzťahov. Tá by mala zvýšiť ochotu prijímať nových zamestnancov. Otázne je, či tí budú mať pre koho vyrábať tovary alebo poskytovať služby. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do predražených reštaurácií v centre nášho hlavného mesta, ktoré zívajú prázdnotou.
Túžba zamestnávateľov po zvýšení flexibility trhu práce, umožňujúca zbaviť sa zamestnanca podľa ľubovôle zamestnávateľa, by sa prejavila ešte v nižšej spotrebe. Tú môžu vyvolať obavy, že zamestnanec skončí na ulici a bude sa už tešiť iba pozornosti súdov a exekútorov vymáhajúcich jeho záväzky po lehote splatnosti.
Záhadou však zostáva, či by deflácia spojená s poklesom cien naozaj znížila cenovú hladinu všeobecne. Krajinou s dlhším obdobím deflačného vývoja v minulých rokoch je Japonsko. Napriek medziročnému znižovaniu cien sa tam životné náklady trvale zvyšovali. Potraviny a energie totiž každý človek potrebuje každodenne. Preto odkladať ich spotrebu ako pri predmetoch dlhodobej spotreby nie je možné.