Aj keď dnes už takú dominantnú pozíciu nemá (ovláda asi 40 percent ropného trhu) a mnoho významných ťažobných krajín je mimo neho (Rusko), odpisovať ho by bolo predčasné. Hoci sa nám štáty OPEC môžu zdať veľmi vzdialené, ich rozhodnutie bude mať vplyv na celý ropný trh, teda aj na Rusko, ktoré po tieto týždne dominuje novinovým titulkom.
V súvislosti s napätím na Ukrajine sa najčastejšie hovorí o zemnom plyne. Veľkou témou je možnosť diverzifikácie dodávok európskym štátom. Je to však tiež Rusko, ktoré sa usiluje o to, aby si zabezpečilo aj iné trhy. V máji sa očakáva uzavretie dohody s Čínou o stavbe plynovodu.
Rusko prevádzkuje najdlhší ropovod sveta – Družbu, ale rozvíja aj svoj východnej vektor. V roku 2012 uviedlo do prevádzky ropovod ESPO (East, Siberia, Pacifik, Ocean) smerujúci do Číny a ďalej na východné trhy (Južná Kórea, Japonsko). Rusi počítajú pre budúce roky s podstatným zvýšením jeho kapacity, čo automaticky vyvoláva predstavu presunu ťažiska dodávok zemného plynu i ropy východným smerom.
Napriek opakovaným pokusom o diverzifikáciu surovinovo založenej ekonomiky sú príjmy za ropu a zemný plyn stále dominantným zdrojom ruského štátneho rozpočtu. Je teda aj v záujme Moskvy, aby vzhľadom na vývoj svetových cien OPEC uspel. Aby však OPEC hral naďalej významnú úlohu pri ovplyvňovaní cien ropy, musí si vyriešiť niektoré vnútorné problémy. Tie ho koniec koncov sprevádzajú od jeho vzniku, pretože sú v ňom začlenené štáty, ktoré sú navzájom ideologickými a geopolitickými rivalmi.
Napríklad Irán verzus Saudská Arábia, obe krajiny majú ambície byť vodcami islamského sveta. Saudi okrem iného stále presadzujú dolár ako menu, v ktorej sa za ropu bude platiť. A čo platí pre ropu, platí aj pre ďalší primárne komodity. Ide o malú službičku, ktorá pomáha udržať dominanciu amerického dolára ako hlavnej medzinárodnej meny.
Proti nim stoja krajiny, ktoré potrebujú cenu ropy čo najvyššiu, a nie je to len pre menšie sympatie voči Spojeným štátom. Ide najmä o Irán s obrovskou populáciou (80 miliónov obyvateľov) a o štáty s odvážnymi sociálnymi programami (Venezuela), ktoré musia z niečoho financovať. Ale to nie je odpoveď na súčasný vývoj cien ropy.
Už niekoľko mesiacov sa hovorí o tom, že predsa ceny ropy musia ísť dole, keď sa svetovej ekonomike nevedie skvelo a aj krajiny zo skupiny BRICS, ťahúni minulých rokov, čelia vnútorným i vonkajším ťažkostiam. Ale cena ropy dlhodobo tróni okolo 105 dolárov za barel. Dôvody nájdeme prinajmenšom tri a všetky sa týkajú OPEC.
Prvým je kontinuálne nestabilita, keď mnoho krajín vypadáva z ropného trhu, alebo ťaží pod kvótou (čo potom kompenzuje zvýšením ťažby Saudská Arábia).
Druhý dôvod priamo oživuje legendárny článok geológov Campbella a Laherrera Koniec lacnej ropy. Ak rastie ťažba z nekonvenčných ložísk, nemožno očakávať prudký prepad ceny, napr. na 75 dolárov, o čom sa špekulovalo v časopise Wall Street Journal. Takáto cena je nižšia ako náklady na ťažbu a dovoz a zostáva mimo ekonomickej reality.
Tretí dôvod sa týka priamo ropných krajín. Nielen „jastrabi“ (Irán a iné), ale čím ďalej viac i umiernení majú obrovské potreby a tiež sami spotrebúvajú viac ropy, resp. ňou bezuzdne plytvajú. To je práve prípad Saudskej Arábie. Ropní analytici dodávajú, že preč sú časy, keď Saudi mohli tlačiť „férovú cenu“ k 70 dolárom. Aby udržali vyrovnaný rozpočet, aj oni potrebujú cenu okolo 100 dolárov za barel, Irán a Irak až do 120 dolárov.
Ak sa upokojí situácia okolo iránskeho jadrového programu, bude Teherán bezpochyby chcieť začať nielen maximálne ťažiť ropu (pred sankciami bol Irán druhým najväčším ťažiarom OPEC), ale ju najmä vyvážať. V posledných rokoch ho predbehol Irak. Ten si svojou rastúcou produkciou koleduje o to, že dostane kvótu, ktorú mu ako štátu zničenému vojnou odpustili. Bagdadu sa to páčiť určite nebude – jeho ambície v súvislosti s privatizáciami ropných polí smerovali až k úrovni, ktorú dosahuje Saudská Arábia.
Líbya sa ocitla takmer mimo trhu s ropou a jej návrat k ťažbe podľa kvóty je značne nepravdepodobný. OPEC bude musieť dojednať nové rozvrhnutie kvót a tiež ich napĺňanie, čo býva vždy ten najtvrdší oriešok. Hlavné napätie možno očakávať medzi Saudskou Arábiou a Iránom. Eso v rukáve majú pritom Saudi. Práve ich voľná kapacita, systémovo dôležitá aj z globálneho hľadiska, bola faktorom, ktorý dokázal OPEC držať pokope.
Lenže práve Saudi budú musieť ísť s ťažbou podstatne dole, aby sa vytvoril priestor na rast Iraku a Iránu. V takom prípade rozhodne nebudú tolerovať cenu pod 100 dolárov, ako snívajú na newyorskom Wall Streete, pretože to by pre nich bola smrtiaca kombinácia.
Pred OPEC stoja ťažké rozhodnutia, ktoré sa netýkajú iba cien ropy. Ak sa členské krajiny nedohodnú na nových kvótach, potom ohrozia svoj sociálno-ekonomický rozvoj a prinieslo by to vážne dôsledky aj pre situáciu na Blízkom východe, od Sýrie a Libanonu až po Irak. Hoci sa OPEC na Západe neteší obzvlášť veľkej priazni, je paradoxne aj v našom záujme, aby ropné krajiny stabilizovali cenu, ktorú Západ znesie a ktorá členom OPEC umožní rozvoj ich spoločností.