Podľa tohto jednoduchého návrhu mala mať Európska únia (už vtedy použili tento názov) vlastné ozbrojené sily, spoločnú fiškálnu a menovú politiku, silnú ekonomickú politiku. Základný cieľ federácie bol sformulovaný jednoznačne: predchádzať vojnám, tyraniám, národným hegemóniám a sociálnej biede. Kam sa však podel tento ideál dnes, desať rokov po našom vstupe do EÚ, keď sústavne klesá počet politikov, ktorí sú ochotní prihlásiť sa otvorene a bez zahmlievania k ideálu zjednotenej Európy?
Podľa môjho názoru európsky projekt zišiel z cesty. Nadmieru zdôrazňoval ekonomické výhody členstva, ktoré sú síce notoricky známe, no napriek tomu bola a je táto argumentácia pomýlená. Naši politici, ekonómovia i novinári sa totiž naučili prezentovať úniu ako chladničku, ktorá je pre nás výhodná dovtedy, kým je plná. Za celé tie roky sme zanedbali (nielen u nás) rozvoj a upevňovanie zjednotenej Európy ako hodnoty a spoločného domova. Výsledkom je, že väčšina občanov sa s takouto hodnotou nestotožnila.
Druhý problém spočíva v tom, že Európska únia je ešte stále elitársky projekt. Politici si často neuvedomujú, že pre mnohých ľudí sú hranice naďalej pevne dané a toľko zdôrazňované zlacnenie roamingu využije väčšina z nich tak maximálne jeden týždeň v roku počas dovolenky v Chorvátsku. Na tomto nemôže byť postavená európska vlasť.
Je najvyšší čas začať sa pýtať ľudí. Oni sa musia rozhodnúť, či chcú vytvárať zjednotenú Európu a akým spôsobom, nie je možné budovať ju bez jej občanov. Je dôležité vniesť do európskeho procesu väčšiu úprimnosť a nahradiť technokratov vizionármi.
No zároveň je dôležité zbavovať ľudí ilúzií. Suverenita znamená v dnešnom svete, keď sú zjednotené finančné trhy, nadnárodné korporácie i organizovaný zločin, nebezpečnú chiméru, ktorá nám môže dať jedine takú nezávislosť, že od nás nebude závisieť vôbec nič. Iba politicky silná Európa s vlastnými záujmami, nepodliehajúca cynickej hre veľmocí (ako to vidíme v spore USA a Ruska o Ukrajinu), dokáže ochrániť záujmy jej občanov.
Iba politicky silná Európa dokáže v prostredí tlaku globálneho biznisu udržať demokraciu. Slabý a rozdrobený kontinent nebude viac Európou, len slepým črevom Ázie – ako v ranom stredoveku.
V posledných rokoch často myslím na povzdych autora myšlienky povojnovej európskej integrácie Jeana Monneta, ktorý pred smrťou povedal: „Ak by som sa do toho pustil ešte raz, začal by som od kultúry.“ V našich končinách túto myšlienku rád zdôrazňoval nedávno zosnulý spisovateľ Ladislav Ballek: naozajstnú zmenu môže priniesť len kultúra. Skutočne, každá spoločenská kríza sa začínala krízou kultúrnou, ale to sme si zvyčajne uvedomili až potom, keď rozvrátila aj naše sociálne postavenie a ekonomickú situáciu, ktorá na nás doľahla osobnými problémami.
Európa potrebuje dušu. Nemôže naďalej podkopávať vlastné hodnoty a znehodnocovať to, čo chcela chrániť. Musí zjednocovať ľudí, nie politické a ekonomické elity. Musí čerpať energiu zdola, musí rozpáliť srdcia a mysle spoločným mierovým snom o hlbšej demokracii, väčšej spravodlivosti a udržateľnom živote. Zjednotiť sa v spoločnom zápase za tieto ideály – až to môže vytvoriť európsku verejnosť a európsky ľud. Zjednotenie sa nemôže zrodiť z príkazu zhora, ale z nespokojnosti zdola. Vedomie jednoty sa rodí z prežívanej solidarity. Budúca revolúcia bude európska.