Je pravdou, že objem kalamitného dreva v TANAP-e v porovnaní s predchádzajúcou smršťou je približne desatinový, no to najmä preto, že bóra udrela na územie už z veľkej časti vyťažené. Potenciálnou škodlivosťou sú však obe udalosti porovnateľné. A predsa je vo viacerých aspektoch tohtoročná kalamita odlišná.
V prvom rade prišla príliš skoro. Vetrové narušenia lesných porastov takéhoto rozsahu sa v našich jediných veľhorách vyskytovali s frekvenciou približne 50 rokov. Teraz tu máme už druhú v priebehu desaťročia. Či ide o trend, nik nevie povedať, no nie je to vylúčené. Extrémne výkyvy počasia sú a budú častejšie. Má to však obrovský dosah na budúci manažment národného parku.
„Pomoc prírode“ motorovou pílou a frenetická snaha o záchranu stojacich lesných porastov sa vo svetle nových skutočností stávajú samoúčelné. Porastové fragmenty, údajne zachránené za cenu vytvorenia zdevastovaných spracovaných holín, zmietol vietor skôr, než sa holiny podarilo zalesniť.
Umelá obnova holín tiež ukazuje svoje slabiny. Smrekovec v rámci nej vysádzajú vo zvýšenej miere, keďže v novembrovej kalamite relatívne odolával. V máji, v čase plného olistenia, však podľahol náporom vetra veľmi „ochotne“. Aktívne potláčanie prirodzeného zmladenia jarabiny a promptné vysádzanie cieľových drevín je opakovaním pestovateľských chýb minulosti. Úspech tohto úsilia, ktorým by mali byť odolnejšie lesy, dnes nik nedokáže garantovať.
Podstatný rozdiel je tiež v reakcii verejnosti na kalamitné udalosti. Panika z roku 2004 sa dnes neopakuje. Neorganizujú sa zbierky a benefičné koncerty na záchranu Tatier. Verejnosť zostáva pokojná, no nie ľahostajná. Stále viac ľudí chápe vietor či gradáciu podkôrneho hmyzu ako prirodzený aspekt dynamiky horských lesov.
Prioritou číslo jeden už nie je „upratanie“ kalamitísk. Tichá a Kôprová dolina, unikátna oblasť bez zásahov, nie je strašiakom a ukážkou zanedbania „starostlivosti o les“. Do popredia sa dostávajú procesy, divočina, bezzásahovosť. Živelná exploatácia na spôsob roku 2005 už nie je žiadaný prístup a nevyhne sa rozhorčenému ohlasu. Z kalamity sa stala verejná, dalo by sa povedať politická téma: politici, pozor! Vážnym problémom zostáva chýbajúca zonácia TANAP-u.
Z ochranárskeho hľadiska prináša kalamita nové výzvy. Znovu máme možnosť na uplatnenie samovývoja a bezzásahového režimu, čo je pre národný park kľúčové. Jedine tento prístup dnes prináša efektívnu adaptáciu lesa na meniace sa podmienky prostredia, aj keď pri ňom nevyhnutne niektoré stromy „umierajú postojačky“.
Otázkou zostáva, čo s kalamitou. V médiách už odzneli informácie o zakladaní pracovných skupín a výborov, prebieha satelitné snímkovanie lesných oblastí, pripravujú sa stratégie a manažérske scenáre. Minister životného prostredia je pripravený na mimoriadne financovanie „obnovy biotopov“.
Možno sa však obávať unáhlených postupov, pri ktorých je vždy priestor na škodlivé riešenia a krytie iných ako ochranárskych záujmov. A kto by rád videl zase tatranské smrečiny v spaľovniach biomasy, prípadne nové lyžiarske strediská na mieste „zničených“ biotopov? Už to tu bolo a je veľmi otázne, či sme sa dostatočne poučili „z krízového vývoja“. Nádej, že druhá tatranská kalamita bude novým začiatkom, nielen predĺžením predchádzajúcej agónie, však stále existuje.