Keď v roku útoku na Irak a Bushovho napoleonského ťaženia „šírenia demokracie“ (2003) vyšla kniha Fareeda Zakariu Budúcnosť slobody, americký politológ sa stal okamžite hviezdou liberálnych médií a miláčikom politických lídrov od Georgea Busha až po Vladimira Putina. Zakaria v nej totiž tvrdil, že západné spoločnosti nepotrebujú viac, ale menej demokracie, že politici by mali vo vojne proti terorizmu dostať voľnú ruku bez demokratickej kontroly a nadnárodné koncerny a banky by mali byť uchránené od regulácií a tlaku verejnosti. Odpovede na efektívnosť vlád netreba hľadať v teórii demokracie, ktorej sa vraj venujú už len radikáli, ale v autoritárskych východných režimoch ako je Rusko, Čína, Singapur a podobne. Neokonzervatívci a neoliberáli od Samuela Huntingtona až po Miltona Friedmana boli takýmito návrhmi nadšení. Prečo sú teda teraz šokovaní?
Pretože Viktor Orbán zneužil ich vlastné zbrane na likvidáciu demokratických pravidiel. Neoliberáli chápali liberálnu demokraciu ako neregulovaný spôsob rozširovania vlastnej moci bez ohľadu na verejný prospech. Pohoršujú sa nad Orbánovým obdivom k Putinovmu Rusku, hoci sami sa netajili obdivom k Pinochetovmu Čile. Desí ich Orbánov výpad proti občianskej spoločnosti, pričom oni sami ju zužovali len na politické think-tanky v službách mocenských záujmov a ignorovali, ba dokonca ostrakizovali, väčšinu dobrovoľníckych občianskych skupín. Prívrženci doterajšieho systému sa čudujú, ako ľahko ľudia opúšťajú tábor liberálnej demokracie a ani im nenapadne zamyslieť sa nad tým, či súčasný režim, ktorý vyhovuje záujmom silných, mocných a bohatých, vôbec za demokraciu považujú.
Najväčšou chybou západných spoločností vždy bolo, že autoritatívne a totalitárne režimy chápali ako čosi cudzie a nie ako dôsledok vlastných zlyhaní. Sympatie s takýmito systémami by sa predsa neobjavili, keby liberálna demokracia zvládala svoje funkcie a napĺňala potreby ľudí. Demokracia nie je samoúčelná posvätná krava, ale politický prostriedok na presadzovanie širokých záujmov verejnosti. Ak vo svojom poslaní zlyhá, ľudia hľadajú iné cesty.
Druhou vecou je, že tieto zúfalé príklony k autoritárskym riešeniam sú vždy cestou do záhuby alebo aspoň slepej uličky, no treba si konečne uvedomiť, že naším hlavným problémom nie je Viktor Orbán, Nigel Farage alebo Vladimir Putin, ale podvod na ľuďoch, masové rozkrádanie a ožobračovanie, ktoré sa tu páchali pod falošnými zástavami slobody a demokracie. Zúfalstvo, že v rozpore s tým, čo nám sľubovali všetky doterajšie garnitúry, z tohto režimu nemajú osoh čestní pracovití ľudia, ale skorumpovaní podvodníci a zlodeji.
Demokracia môže byť príťažlivá iba vtedy, keď ľudia nadobudnú pocit, že majú svoje životy vo svojich rukách, že ich kvalitu môžu sami ovplyvniť a meniť, že sa spoločnosť vyvíja k lepšiemu, že hlavný vplyv na politické rozhodnutia nemajú finančné skupiny a oligarchovia, ale ich občianska vôľa. Po celej Európe sa dnes ozýva volanie po participatívnej demokracii, po vyššej účasti ľudí na rozhodovacích procesoch a po väčšom ovplyvňovaní tokov verejných financií v prospech nás všetkých. Je to skutočné európske hnutie, ktoré chce, aby sa Európa nepodobala na oligarchickú Ameriku a autoritatívnu Áziu, ale aby rozvíjala to najlepšie, čo z jej tradícií vyšlo. To je jediná rozumná odpoveď pre všetkých fanúšikov tvrdých rúk štátu, neviditeľných rúk trhu a iných imaginárnych priateľov.