Asýrčania sú potomkami predarabských obyvateľov Mezopotámie, Asýrčanov a Chaldejcov, hovoria aramejským jazykom používaným v čase Ježiša Krista. Žijú na Ninivských pláňach východne od Mosulu a v povodí rieky Chabur okolo východosýrskeho mesta Hasaka. Patria k orientálnym kresťanským cirkvám a väčšinu z nich vyhnali z juhovýchodného Turecka počas arménsko-asýrskej genocídy v roku 1915.
Jezídi a Šabakovia hovoria kurdským jazykom kurmanží, vďaka náboženstvu sa však považujú za samostatné národy. Jezídi žijú v Sindžarských horách na západ od Mosulu a spolu so Šabakmi a Asýrčanmi na Ninivských pláňach. Na rozdiel od sunnitských Kurdov, Šabakovia vyznávajú šiitský islam. Náboženstvo Jezídov zase kombinuje prvky starobylého zoroastrizmu s islamom.
Turkomani sú potomkami tureckých nájazdníkov zo Strednej Ázie. Žijú v páse od mesta Tal Afar západne od Mosulu cez ropný Kirkúk až po Túz Churmatu. Hovoria po turecky a vyznávajú šiitský alebo sunnitský islam.
Tieto národy v histórii už mnohokrát oklamali. Asýrčania bojovali v prvej svetovej vojne po boku Dohody proti Turkom. Spojenci im vtedy sľubovali vlastný štát, dočkali sa však len genocídy v Turecku, Iráne i Iraku. Turkomani po prvej svetovej vojne verili, že ropný Mosulský vilajet sa pripojí k Turecku, po pričlenení k Iraku však čelili tvrdej arabizácii. Jezídov a Šabakov využívali Arabi na rozloženie kurdskej jednoty, Kurdi ich zase často utláčali.
Podľa irackej ústavy z roku 2005 sa mal status menšinových sporných území medzi Kurdistanom a zvyškom Iraku vyriešiť do roku 2007. Až v januári 2014 získali menšiny vlastné provincie: Tal Afar a Túz Churmatu pre Turkomanov, Ninivské pláne pre Asýrčanov, Jezídov a Šabakov a pokračovali rokovania o provincii Sindžar pre Jezídov. Provincie sa však do aprílových volieb nestačili fakticky vytvoriť.
Po rozklade irackej armády na severe v júni obsadili všetky štyri územia kurdskí bojovníci Pešmergovia a bránili ich pred džihádistami. Pod tlakom jednoty sunnitských kmeňov, ktorú vytvorili džihádisti, a amerických zbraní ukoristených od irackej armády však boli Pešmergovia nútení stiahnuť sa do „oficiálneho“ Kurdistanu.
Popri jezídskych mestách Sindžar a Rabia v Sindžarských horách a turkomanských mestách Tal Afar, Kara Tepe a Sulejman Beg džihádisti obsadili mestá na Ninivských pláňach Bachdida, Telkeppe, Alkúš, Bartalla a Bašika, a stoja pred bránami „jezídskeho Vatikánu“ – mesta Láliš. Príslušníci náboženských menšín sú pod hrozbou smrti nútení konvertovať na „pravoverný“ islam. Rozpútalo to vlnu desaťtisícov utečencov, ktorí sa dostali do irackého či sýrskeho Kurdistanu, alebo sa skrývajú v obkľúčených Sindžarských horách.
Okrem amerických náletov na džihádistov pomohli v posledných dňoch Pešmergom pri znovudobývaní územia jednotky Kurdskej strany pracujúcich (PKK) z Turecka.
Podpredseda zahraničného výboru tureckej vládnej Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP) Ahmet Berat Conkar prekvapujúco vyhlásil, že vláda v Ankare nemá problém s nasadením PKK v Iraku. Sústredeným úsilím sa už Kurdom podarilo dobyť mestá Machmúr a Alkúš, a tak hádam čoskoro oslobodia ďalšie sídla trpiacich Asýrčanov, Jezídov, Šabakov a Turkomanov.