Boli to práve ideály slobody, demokracie a mieru. Na ich uskutočnenie bolo treba najprv poraziť nacizmus a fašizmus, ktoré začali šarapatiť v Európe na podhubí ekonomického kolapsu po prvej svetovej vojne, a najmä počas veľkej hospodárskej krízy.
Mnohí verili, že totálna porážka hitlerovského Nemecka vytrhla všetky korene tejto zhubnej ideológie. Ukázalo sa však, že fašizmus a nacizmus sú ako pýr, ktorého korienky sa rozliezajú pod povrchom a hľadajú každú medzierku, aby vyhnal ostré listy. Žiaľ, aj u nás. Takáto burina nám vyrástla na banskobystrickom Námestí SNP (sídlo župana). Nemali by sme dovoliť, aby sa ďalej rozmáhala. Ak ju ľudia nebudú zalievať svojou nepremyslenou podporou, vyschne sama.
Súčasná Európa poskytuje pre rezíduá pravicového extrémizmu živnú pôdu. Dlhodobá ekonomická kríza spojená s prílevom migrantov, zbytočné konfesionálne spory a nanovo vzbĺkajúce ohniská napätia, ktoré prerastajú do vojnových konfliktov…
Ťažko kontrolovateľné šírenie zvrhlých myšlienok extrémistov uľahčujú aj moderné informačné technológie. Ich zdanlivo jednoduché riešenia nachádzajú ohlas u ľudí unavených zo žabomyších vojen klasických politických strán a všadeprítomnej korupcie. Sklamanie z politiky je o to väčšie, že očakávania po Novembri 1989 boli veľké, hádam aj preto, lebo mali od reality ďaleko.
Aj povstalci v lete 1944 hľadeli do budúcnosti s optimizmom. A s nimi aj tí, čo ich s takým nadšením a nezištne podporovali. Dnes nevieme, ako by to bolo, keby sa v povojnových rokoch podarilo naplniť ich predsavzatia. Mnohé ich ideály sa utopili v novej jednofarebnej diktatúre. Vieme zhodnotiť aj prínos posledných dvadsiatich piatich rokov. Nech si myslí každý, čo chce, ale ak sa úprimne zamyslíme, pozitíva výrazne prevažujú nad negatívami.
Schengenský priestor nám umožňuje voľný pohyb, ktorého výhody si uvedomujeme, len keď prekračujeme hranice smerom na východ. Eurom platíme bez starostí v krajinách eurozóny a napriek výhradám je to mena veľmi dobrá. NATO je zárukou kolektívnej bezpečnosti i jednotlivých členských štátov. Iste, niekedy iba krútime hlavou nad niektorými politickými rozhodnutiami, ale to by nebolo inak ani za iného režimu a iných spojenectiev. Absolútna spokojnosť nikdy nebude realitou.
Spomínam si na roky 1991 a 1992, keď skupina poslancov po niekoľkých neúspešných pokusoch predložila nový návrh zákona, ktorým sa 29. august mal stať štátnym sviatkom. Požiadali ma, aby som ho pomohol obhajovať vo výboroch. Neboli to ľahké rokovania, často okorenené rôznymi pseudotvrdeniami a osobnými útokmi na stránkach tlače. Dnes som však rád, že tento zákon nakoniec parlament prijal.
Teraz sa každoročne na oslavách na pôde Múzea SNP schádzajú všetci naši najvyšší štátni činitelia, bez rozdielu politických tričiek. A prichádzajú sem aj významní zahraniční hostia či predstavitelia troch desiatok diplomatických zastupiteľstiev. Postupne sa podarilo vytvoriť neodškriepiteľnú tradíciu a 29. augusta k nám smerujú tisícky ľudí z celej krajiny.
Slovenská republika je mladý štát a uvedomenie si historických tradícií je veľmi dôležité pre obyvateľov aj preto, aby získali k svojmu štátu vzťah podporený znalosťou kľúčových udalostí slovenských dejín. Národné povstanie si pripomíname naozaj dôstojne, len ma mrzí, že to celkom tak nie je pri príležitosti ostatných štátnych sviatkov.
Aj tohto roku reprezentatívne oslavujeme 70. výročie SNP. Vzdáme úctu tým, čo udatne bojovali, no dnešných dní sa nedožili. Dúfam, že zatlieskame i tým povstalcom, ktorí budú v Banskej Bystrici spolu s nami.