Tak sa prvý raz prebojovala do parlamentu jednej zo šestnástich spolkových krajín. Politici najmä z občianskeho tábora ju ešte radi označujú za „predbežné protestné hnutie“. Ale po tom, čo vlani iba tesne prepásla mandáty v Bundestagu a tohto roku si už dokázala zabezpečiť zastúpenie v Európskom parlamente, treba ju považovať za reálnu politickú silu.
Nik nepochybuje o tom, že AfD vie priťahovať voličov. Navyše má k dispozícii dosť kapitálu, aby obstála aj v najnáročnejších volebných kampaniach prinajmenšom v tomto desaťročí. Hlavní reprezentanti strany však majú problém s tým, že zatiaľ nedokázali presvedčivo vysvetliť svoje posolstvo. Jej predseda Bernd Lucke hovorí najmä o údajnom stroskotaní Európskej únie, ale nepredkladá reálne návrhy na riešenie tohto stavu. Prihovára sa napríklad za zavedenie referend podľa švajčiarskeho vzoru, pritom zrejme zabúda, že na to treba rozsiahle zmeny v nemeckej ústave. Nadácia Heinricha Bölla, ktorá spolupracuje so stranou Zelených, vlani zverejnila štúdiu, podľa ktorej označila AfD za pravicovo-populistickú až pravicovo-radikálnu. Po jej úspechu sa však ozýva čoraz viac hlasov, ktoré ju považujú za „nebezpečný fenomén“. Na prvý pohľad to vyzerá, že ide o debatu, ktorá sa týka výlučne vnútorných politických pomerov v Nemecku. Problém však spočíva v tom, že táto krajina je európskou veľmocou a že to nevyzerá na to, že by AfD mala najbližších rokoch stratiť svoj vplyv. Skôr naopak.
Iste, Bernd Lucke sa dá ťažko porovnávať s Adolfom Hitlerom. Ale v týchto dňoch, keď si pripomíname začiatok druhej svetovej vojny, netreba zabúdať na to, že sa nemeckí nacisti stali mocnou politickou silou aj preto, že ich politickí súperi podceňovali, označili ich iba za akúsi „zvláštnu, no nie veľmi nebezpečnú alternatívu“.
V Sasku budú môcť prvýkrát sledovať, ako si predstavitelia AfD konkrétne predstavujú politický poriadok. Bude to o to zaujímavejšie preto, lebo Sasko má spoločné hranice s Českom i Poľskom a existuje dlhoročná výborná cezhraničná spolupráca so susednými regiónmi, ktoré vedia dobre profitovať zo vzájomnej výmeny vedomostí v rozličných oblastiach.
Regionálna predsedníčka AfD Frauke Petryová však v tom asi nevidí viac ako dočasné účelové spolky. Vo volebnej kampani sa prihovárala za sprísnenie azylovej politiky a za revíziu sociálnej a rodinnej politiky na úkor určitých výhod pre migrantov. Podľa Petryovej treba prijímať cudzincov iba „dovtedy, pokým nebudú mať Nemky dosť vlastných detí“.
Európa sa môže tešiť práve z pridanej hodnoty, ktorá vychádza z toho, že sa na jej teritóriu prelína množstvo kultúr, tradícií a predovšetkým životných skúseností rozličných národov, ktoré môžu viac-menej nadviazať na spoločnú históriu. AfD sa zrejme chce zbaviť takých spojení. Jej lídri sa často odvolávajú na „železného“ kancelára Otta von Bismarcka a posledného cisára Viliama II., lebo vraj vytvorili „model nemeckej sily, ktorý si musíme znova osvojiť“.
Okrem toho, že už žijeme v 21. storočí v úplne iných politických podmienkach, zvolili si za vzor práve jedného z vládcov minulosti, ktorí zodpovedali za vypuknutie prvej svetovej vojny pred sto rokmi. Nemôže to byť lepší dôkaz toho, že AfD je stelesnením nemeckého národného egoizmu, za ktorý pôvodne kritizovali súčasnú kancelárku Angelu Merkelovú.
Potvrdzuje to, že politika je zložitá záležitosť, ktorá si vyžaduje viac než populistickú kritiku danej spoločenskej reality. Predovšetkým musí mať premyslenú koncepciu. Nemeckí euroskeptici ju síce zrejme nemajú, no napriek tomu sú úspešní. Práve preto ich musí mať na očiach celá Európa