Myslím si, že skôr opak je pravdou. Po páde železnej opony urobil Západ tú istú chybu ako víťazné mocnosti po prvej svetovej vojne, keď nedokázali integrovať porazené Nemecko do nového systému a donútili ho vyvíjať sa v izolácii. Dôsledky všetci poznáme. Európsky mier po druhej svetovej vojne vydržal tak dlho aj preto, lebo Nemecko bolo úspešne integrované do nových politických, ekonomických a bezpečnostných štruktúr, v ktorých zaujalo rovnocenné miesto s bývalými rivalmi.
Po rozpade sovietskeho bloku však Rusko nebolo prijaté ako rovnocenný partner. A tak, hoci nové myslenie v tom čase neprichádzalo z Washingtonu, ale z Moskvy (Gorbačovova ponuka na úplné jadrové odzbrojenie, myšlienka o spoločnom európskom dome či o odmietnutí vojenskej sily ako nástroja zahraničnej politiky), Západ tragicky premrhal šancu na nové usporiadanie vzťahov vo svete. Namiesto toho sa rozhodol pre rozšírenie až hegemóniu vlastných štruktúr, pričom si voči Kremľu vybral politiku mocenského vytláčania a ekonomického rozvratu.
Bola to osudová chyba. Západ svoje priateľstvo k novému Rusku predstieral a Rusko postupne dávalo prednosť návratu stratených pozícií pred dobrými vzťahmi s Európskou úniou a Spojenými štátmi. Ani v tých lepších časoch si žiadna zo strán nedôverovala. Od Zakladajúceho aktu medzi NATO a Ruskou federáciou v roku 1997 sa vzťahy nepohli dopredu. Napriek tomu, že zmluva jasne hovorí, že ak sú ohrozené záujmy oboch strán, majú partneri rokovať a hľadať riešenie konfliktu, tento mechanizmus sa nikdy nevyužil.
Podobne ako pri ozbrojenom konflikte s Gruzínskom ani v prípade ukrajinskej krízy NATO neprejavilo záujem o rokovania, ale prerušilo kontakty. Je to zvláštny postoj, lebo ak si vytvoríte nástroj na riešenie kríz, kedy ho máte použiť, ak nie vtedy, keď kríza prepukne? Hodnota strategického partnerstva medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskom má oveľa väčšiu hodnotu ako rozmiestnenie vojakov v Pobaltí. Možnosti, ktoré sa nám naskytli v postkomunistickej ére, boli v doterajších dejinách vzájomných vzťahov unikátne.
Lenže tieto možnosti sú už zničené. Kým v prvých rokoch po páde Berlínskeho múru sa napätie uvoľňovalo a zbrojenie klesalo, od začiatku rozširovania NATO vojenské výdavky vo svete nepretržite rastú. Zároveň sa začali zužovať právomoci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), ktorá sa začala pôvodne formovať ako vrcholná záruka kolektívnej bezpečnosti na starom kontinente, no tento vývoj postupne prestal vyhovovať advokátom rozširovania NATO.
A tak sa namiesto preventívnej diplomacie a rozvíjania spolupráce medzi bývalými ideologickými nepriateľmi vydávalo čoraz viac financií na zbrojenie. A namiesto vytvárania atmosféry porozumenia a priateľstva čoraz viac energie smerovalo na vyhraňovanie sa voči súperovi. Dnes je tempo zbrojenia vinou Severoatlantickej aliancie neúnosné až absurdné. Princípy, na základe ktorých vlády nakupujú výzbroj, sú urážkou daňovníkov a popretím základných ekonomických pravidiel.
Ak by bola západná integrácia naozaj mierovým projektom, hľadala by namiesto budovania pevnosti NATO možnosti zbližovania a spolupráce so susedmi. Nevytvárala by na svojich hraniciach nových a nových nepriateľov. A neprenechala by mierovú iniciatívu bieloruskému diktátorovi.
Isteže je dnes Rusko nepríjemným, militantným štátom s asertívnou zahraničnou politikou, s ktorou si nevedia dať rady v Bruseli a vo Washingtone. Ale čím sme prispeli za to uplynulé štvrťstoročie k mieru a porozumeniu my? Čo sme urobili pre to, aby nás mal svet radšej a nepozeral sa na nás s nedôverou a so strachom?
Svetový poriadok a medzinárodné právo sú v troskách aj vinou dlhodobej politike našich krajín. Toto vedomie, že máme všetci maslo na hlave, by nás malo nútiť prestať moralizovať. Mali by sme opustiť ideologické mantinely a prejsť od politiky konfrontácie k prehlbovaniu spolupráce. Už len preto, že sú pred nami veľké globálne hrozby a navzájom sa potrebujeme.