Oslabili ju prieskumy, ktoré s blížiacim sa všeľudovým hlasovaním naznačovali víťazstvo strany „Áno“. Otázkou zostáva, kedy čaká libru nový otras. Nepochybne ho prinesie budúce britské referendum. Či a kedy bude, zatiaľ nevieme.
Premiér David Cameron sa v januári 2013, keď sa usiloval upevniť si pozíciu medzi euroskeptikmi vo vlastnej Konzervatívnej strane a zabrzdiť nárast preferencií protieurópskej Nezávislej strany Spojeného kráľovstva, zaviazal, že usporiada po najbližších voľbách do Dolnej komory, v prípade, že ich vyhrá, referendum o Európskej únii. Takzvané in/out referendum, teda či má Británia zostať, alebo odísť z EÚ, by sa malo konať v máji 2017. Nový predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker, aby naklonil Britov pre úniu, im ponúkol už dnes dôležitú pozíciu komisára pre finančné služby. Paradoxom je, že finančnú reguláciu dostal na starosť štát, ktorý je jej najväčší odporca…
Proti konaniu tohto referenda sú však proeurópski koaliční Liberálni demokrati aj opozičná Labouristická strana. Podľa nich by malo byť iba v takom prípade, ak by išlo o ďalší transfer britskej suverenity do Bruselu. Postoj labouristov sa v otázke referenda asi zmení. Na predsedu strany Eda Milibanda začali tlačiť najväčšie odborové organizácie, ktoré ho vyzývajú, aby s usporiadaním referenda o zotrvaní v EÚ súhlasil. Majú totiž strach, že jeho kategorický odpor môže mať za následok prepad hlasov v parlamentných voľbách.
Generálny sekretár odborovej organizácie GMB s vyše 600-tisíc členmi Paul Kenny sa pre denník Financial Times vyjadril: „Toto nie je Európska únia, pod ktorú sme sa podpísali.“ Pokračoval, že EÚ prešla zásadnými zmenami, ale napriek tomu by si ľudia mali vypočuť argumenty za a proti. Preto by im Labouristická strana mala ponúknuť referendum.
GMB je advokátom EÚ. Zdôvodňuje to tým, že mnohé z výdobytkov ochrany a práv zamestnancov, napríklad dĺžku pracovného času, ochranu agentúrnych zamestnancov, kolektívne vyjednávanie a pod. v Británii uzákonili iba vďaka európskej legislatíve. Aj niekdajší labouristický premiér Tony Blair pod tlakom podnikateľov odkladal záväzok uzákoniť 48-hodinový pracovný čas tak dlho, ako sa len dalo. Nebyť európskej smernice pravdepodobne by jeho uzákonenie britské odbory nedosiahli dodnes.
Odborári z GMB však nie sú k dnešnej EÚ nekritickí. Zazlievajú Európskej komisii klesajúci dôraz na sociálnu Európu, opakovane potvrdzujú svoje odhodlanie pomáhať pri obnove rovnováhy medzi ekonomickou a sociálnou dimenziou starého kontinentu. Možno súhlasiť aj s ich tvrdením, že v porovnaní s pôvodnými zámermi sa únia od konca 80. rokov začala „fundamentálne“ meniť. Nástup neoliberálnej politiky v rastúcom počte štátov Európskeho spoločenstva postupne tejto politike prispôsoboval i projekt spoločnej Európy.
Tí, čo označujú projekt dnešnej EÚ za neoliberálny, majú pravdu. Podrobne ho v štúdii Neoliberalizmus v EÚ charakterizuje Christoph Hermann z rakúskej agentúry FORBA ako „nespútaný trh, tlak na reformu“ sociálnej ochrany a na flexibilizáciu práce, v ktorom je prevaha reštriktívnej rozpočtovej politiky, privatizujú sa služby vo verejnom záujme, stagnujú reálne mzdy, rastie podiel kapitálových ziskov na HDP a pod. Pri prechode na takýto model sa ignorovalo, že nespútaný trh má za následok divergentné procesy, ktoré sa dajú zastaviť iba prerozdeľovaním. Ak pred krízou aspoň do určitej miery prebiehal proces konvergencie medzi silným Severom a slabším Juhom, finančná kríza a kríza eura odhalili, že bez účinného prerozdeľovacieho mechanizmu je konvergenčný proces neudržateľný.
Získať podporu bohatšieho Severu pre pokračovanie integračných procesov, ktoré by napríklad zahrnovali spoločnú garanciu EÚ za dlhy členských štátov, získať ich podporu pri presadzovaní ďalších krokov k fiškálnej únii atď., je v dnešnej situácii ťažko možné. Dôverou v projekt EÚ neotriasli iba dôsledky krízy ako rast nezamestnanosti, nerovnosti a chudoby či schudobnenie strednej vrstvy, ale aj neschopnosť väčšiny meniť smerovanie v EÚ. Môžeme sa sporiť o rozsahu „demokratického deficitu“ v nej, ale jedno je isté: takýto osud v únii si väčšina Európanov neželá.
Projekt EÚ sa, žiaľ, stáva nestabilnejším a zraniteľnejším v čase, keď by mal, naopak, zosilnieť. Mal by vyvážiť jednostrannú dominanciu finančných trhov, ktoré sa po kríze zotavili rýchlejšie ako členské štáty. A únia by mala znovunadobudnúť tvár mierotvorcu, ktorú v poslednom čase začala strácať.