V prvom rade, nehovorme o Islamskom štáte. Dajme si tú námahu a hovorme aspoň o tzv. Islamskom štáte. Teroristická organizácia tzv. Islamského štátu (IŠ) je totiž ešte menej islamskou, než je štátom. Najpočetnejšími obeťami teroristického besnenia sú samotní moslimovia všetkých možných denominácií. Dávno predtým, než svetová verejnosť začala byť zhrozená nad terorom voči náboženským minoritám, bola celkom ľahostajná voči tomu istému teroru voči väčšinovému obyvateľstvu.
Áno, dejú sa tam nevídané krutosti, neslýchané brutality. No nevídané, neslýchané – ako pre koho. Nedeje sa tam nič nové. Nič, čo by sa v Iraku nedialo už vyše desať rokov, v Sýrii viac ako tri. Nie, nevraždí sa tam viac, než sa tam vraždilo predtým. Násilie v Iraku ešte stále nedosiahlo rozmery násilia v rokoch 2005 až 2008, besnenie tzv. IŠ v Sýrii sa zase nevymyká z „priemeru“ tamojšej občianskej vojny.
Čo je teda iné? Prečo téma tak rezonuje v západných médiách?
Asadove jednotky v Sýrii nemajú rady svedkov, na popieranie svojich zločinov sú schopné zneužiť aj propagandistickú mašinériu svojich spojencov. Iracké šiitské milície tiež radšej podrezávajú hrdlá nepohodlným občanom pod rúškom noci. Ich teror je určený konkrétnej oblasti, územiu, mestu, jeho obyvateľom. Nikoho iného do toho nič nie je. Odkaz je jasný, poddajte sa alebo ujdite.
Teror tzv. IŠ je však určený celému svetu, povýšil ho na „štátnu“ propagandu. Vraždí verejne, netají sa svojimi zločinmi, ba skôr sa nimi hrdí. Tradičné povstalecké hnutia v krajinách tretieho sveta sa pokúšali získať sympatie svetovej verejnosti. Tzv. IŠ nestojí o sympatie, jeho lídri chcú byť nenávidení. Treba povedať, že sú v tom veľmi úspešní.
Zverejňovanie teroristických zverstiev však vedie zároveň k vzostupu islamofóbie v západných krajinách. Možno pôvodne nezamýšľaným, no o to viac vítaným prínosom pre tzv. IŠ je efekt nenávisti, ktorý v západnej spoločnosti vzniká voči moslimom všeobecne. Samozvaný kalif i členovia jeho poradného zhromaždenia si môžu spokojne mädliť ruky.
Nehovorme o Islamskom štáte. Pozorujme tzv. Islamský štát bez ideologických okuliarov. Rozmýšľajme o tom, čo chce dosiahnuť a nepomáhajme mu v tom.
Či už je za postupom jednotiek teroristického štátu strategický génius jeho „ministra vojny“, alebo súhra náhod, aké sú ich ciele? Chcú napadnúť Turecko a zatiahnuť tak NATO do konfliktu? Alebo chcú vyprovokovať pozemný zásah americkej armády?
Dnes mnoho kritikov americkej vojenskej prítomnosti na Blízkom východe (ale spolu s nimi aj jej obhajcovia) hlasno volá po zásahu pozemných jednotiek USA. Nejde samozvanému kalifovi práve o to?
Čo sa stalo v Afganistane počas desiatich rokov americkej vojenskej prítomnosti? Z pofidérneho extrémistického hnutia spravili cudzie vojká „národnooslobodzovacie“ hnutie, Taliban tých desať rokov žil z vojenskej prítomnosti USA. Rovnako to bude aj v Iraku a Sýrii. Prítomnosť cudzích vojenských jednotiek bude hnacím motorom „síl odporu“. Americkí vojaci na pôde Mezopotámie budú iba ďalším argumentom „kalifátu“ pri nábore nových regrútov.
Irackí a sýrski občania z oblastí okupovaných teroristami sa musia tejto organizácii postaviť sami. Treba im pomôcť, ak to vlastnými silami nedokážu. No musia to spraviť oni sami. Akokoľvek je to pre nás nepochopiteľné, ak pre nich bude tzv. Islamský štát menším zlom než režimy v Sýrii a Iraku, kalifát prežije.