Spolu s ohlasovanou odvodovou odpočítateľnou položkou, ktorá súvisí so zvýšením minimálnej mzdy, by to podľa analytikov mohlo viesť k výpadku zdrojov v rezorte zdravotníctva v súhrne až 266 miliónov eur. To však ministerstvo spochybňuje.
Zvyšovanie rozpočtu pre túto kapitolu nie je nevyhnutnosťou preto, lebo by peňazí bolo málo, ale preto, že v dôsledku neuskutočnených systémových zmien je slovenské zdravotníctvo neefektívne. Navyše ho riadia nedostatočne erudovaní ľudia, ktorí sa menia ako nálady politikov, alebo veľa kradnú. Výsledkom sú zisky poisťovní, dlhy nemocníc, nespokojní pacienti (kvalita zdravotnej starostlivosti sa posudzuje iba veľmi okrajovo) a nedocenení, preťažení pracovníci v dôsledku šetrenia nákladov na personál.
Investičné výdavky zdravotníckych zariadení do budov, zariadenia a techniky sú minimálne, a tak sa tešíme z každej správy o tom, že v niektorej nemocnici kúpili postele, matrace, dali opraviť lavičky v parku alebo spoplatnili parkovisko. Všetci čakajú na eurofondy, ktoré nás vraj zachránia.
Okrem toho podiely výdavkov štátu v rámci HDP na zdravotníctvo, odvody do poisťovní a výdavky na jedného obyvateľa sú porovnateľné s okolitými krajinami. Vo väčšine členských štátov OECD sa však financovanie kombinuje aj so súkromnými zdrojmi. Priemerne pacient v OECD má spoluúčasť, teda priamo platí za zdravotnú starostlivosť, 27 percent, kým na Slovensku len 16 percent. To je však už iná, politická rovina. Žiadna strana by si to nedovolila meniť, pretože by ju ľudia asi v nasledujúcich voľbách nepodporili. A zvýšiť priame poplatky z našich úbohých platov by bolo naozaj opovážlivosťou.
V tejto situácii všetci hovoria o tom, ako štátne nemocnice iba zvyšujú svoj dlh. Ministerstvo, v pôsobnosti ktorého fungujú, ako na bežiacom páse vymieňa riaditeľov hoci aj každý rok, čo zdôvodňuje úsilím zefektívniť chod nemocnice a dostať ju z dlhov. Pritom riaditeľ ako dobrý manažér sa môže prejaviť až po roku, keď získa prehľad, urobí si analýzy strát a pripraví plán na zefektívnenie. K jeho uskutočneniu už, žiaľ, obyčajne nedochádza, pretože životnosť riaditeľov je krátka.
Neštátne nemocnice hospodária podľa analýz lepšie, no za akú cenu? Platy zdravotníckych pracovníkov – okrem lekárov – sú tam neraz na úrovni polovice či tretiny platov zamestnancov v štátnych zariadeniach.
Druhou rovinou sú platby od poisťovní, ktoré nepokrývajú skutočné náklady na liečbu pacientov nielen v nemocniciach, ale ani v ambulanciách a agentúrach domácej starostlivosti. To, že štátne nemocnice dostávajú za hospitalizáciu pacienta takmer dvakrát viac peňazí ako neštátne, sa stalo holým faktom, nad ktorým sa asi nik už ani nezamýšľa. Spasiť by nás mal DRG systém, platba za diagnózu, do ktorého sme už vložili státisíce eur. Jeho realizácia je však v nedohľadne.
Podľa Ústavy SR a zákonov má každý občan právo na adekvátnu zdravotnú starostlivosť, ktorá sa má poskytovať bez akejkoľvek diskriminácie, včas a na primeranej úrovni v súlade s najnovšími vedeckými poznatkami. Potom je namieste otázka: Kto túto starostlivosť zaplatí? Pacient si nárokuje na všetko, ale poisťovne za všetko zaplatiť nehodlajú, lebo by im nezostalo na zisk.
A tak čierny Peter ostáva v rukách zdravotníkov. Tí vykazujú od zdravotných poisťovní nezaplatené úhrady, ktoré z roka na rok narastajú, premlčujú sa a v konečnom dôsledku robia charitu spoločnosti, ktorá nevie pomenovať a riešiť tieto problémy.