Strany, ktoré združujú jeden z troch tunajších rozhodujúcich národov hovoriacich takmer tým istým jazykom, ale vyznávajúcich odlišné náboženstvo, potvrdili dlho pretrvávajúcu dominanciu. Všetky tri vysvetľujú výrazne odlišne históriu, najmä udalosti na konci minulého tisícročia.
Negatívne vymedzenie sa voči iným etnikám prináša volebné ovocie. Najsilnejšia multietnická Sociálnodemokratická strana získala iba čosi nad šesť percent hlasov. V tejto postjuhoslovanskej republike sa našťastie už roky nebojuje. Zásah medzinárodného spoločenstva na rozdiel od iných kútov sveta pomohol. Prispel k prímeriu a stabilite. Zbrane už nerinčia, čo im v iných, občianskou vojnou zmietaných krajinách závidí čoraz viac ľudí.
Na druhej strane k zásadnému posunu v politickej kultúre nedošlo. A to by malo byť mementom oficiálnym ohlasovateľom dobrých správ. Hoci tunajších občanov, ako ukázali tohtoročné sociálne nepokoje, trápia aj iné problémy, pred volebnou urnou sa rozhodujú, okrem výnimiek, predovšetkým podľa etnického kľúča. Voľby pripomínajú sčítanie obyvateľstva.
K znižovaniu etnickej polarizácie a k príprave na integráciu v dlhodobom horizonte neprispievajú ani dlhodobé tendencie na starom kontinente. Aj v podstatne stabilnejším krajinách so slušnou tradíciou demokracie rastie vplyv národných, euroskeptických a radikálne nacionalistických strán. Ide o subjekty etablované v rozličných regiónoch z nerovnakých príčin a najmä s rozličným správaním.
Nejeden oponent ich zjednodušene a neraz veľmi skreslene vníma ako monolit. Áno, v mnohých z nich sa spája dôraz na národnú identitu so skrytým alebo otvoreným podceňovaním inakosti a s nedôverou k Európskej únii. Svet je však zložitejší. Veď aj u nás kedysi parlamentná Slovenská národná strana verejne podporovala vstup do EÚ a nielen jej bývalý predseda sa tešil na toky eurofondov.
Pokým neonacistický grécky Zlatý úsvit čelí obvineniam z organizovania politickej vraždy, Škótska národná strana kultivovane rešpektuje demokratické pravidlá hry a dokonca má k EÚ bližší vzťah ako vládni britskí konzervatívci. Katalánske emancipačné hnutie sa drží ústavy, ktorá im praje menej ako Škótom. Trpezlivo ide za cieľom bez akýchkoľvek násilností. Tým sa zásadne líši od starších skúseností v Baskicku, na Korzike, v Severnom Írsku, novších na Balkáne a dnes u nášho východného suseda.
Európske štruktúry sú poslednými dezintegračnými tendenciami prekvapené. Nenašli kroky na odvetu. Aj keď boli pasívnymi svedkami krvavého rozpadu Juhoslávie a nežného česko-slovenského štátoprávneho rozvodu, doteraz neuskutočnili hlbokú odideologizovanú analýzu príčin.
Nevytvorili konsenzus v otázke, ako sa stavať k separatistickým hnutia, ktoré zo dňa na deň silnejú. Navyše nevedia, ako im čeliť, ak odmietajú násilnú formu sebarealizácie. Bruselskej byrokracii chýba nová hlbšia vízia a charizmatické osobnosti. Jej predstavitelia sú viac zahľadení do seba ako na potreby občanov. Na poslednú nelichotivú účasť v eurovoľbách zabudli. Pritom im občania už nemohli jasnejšie povedať, že čosi nie je v poriadku v štáte dánskom.
Čím viac budú zabehaní europolitici označovať Nigela Farageho, britského víťaza posledných volieb do Európskeho parlamentu, za populistu a demagóga, tým viac to hovorí o ich nezdravej spokojnosti, nepripravenosti, nevýraznosti a strácajúcej sa profesionalite. Škoda. Veď zmysluplná spolupráca štátov aj inštitucionálne podchytená pomáha zabrániť k návratu do pomerov, keď Európania v minulosti toľkokrát brúsili meče.