Ozbrojené konflikty, živelné katastrofy, vojenské prevraty či epidémie vyhasínajúce ľudské životy po stovkách a tisícoch akoby sa nám vysmievali do očí. A, paradoxne, vo väčšine prípadov neprisudzujeme prvým signálom prichádzajúcej smršte pozornosť, ktorú by si zaslúžila.
Prvé obete vírusu HIV v sedemdesiatych rokoch nikto nevnímal ako predzvesť epidémie, ktorá sa stane nočnou morou prelomu tisícročí. Podobne aj dnes pod tlakom zahraničnopolitických a bezpečnostných tém (Ukrajina, Sýria, Irak, Irán, Somálsko, Južný Sudán…) sme hrozbu epidémie eboly spočiatku odsúvali na druhú koľaj, až kým nezaklopala na naše vlastné dvere. A aj dnes si hlasy tých, ktorí zúfalo volajú po rezolútnej odpovedi na šíriacu sa nákazu, síce ochotne vypočujeme, ale v konfrontácii s potrebou prijať konkrétne riešenia zostávame tak trochu zmätení.
A pritom vírus eboly je v konkurencii s HIV smrtonosnejší a nebezpečnejší – ak už pre nič iné, tak pre rýchlosť, s akou zabíja. Doterajšia naša odpoveď na túto novodobú hrozbu (novodobú preto, že predchádzajúcim epidémiám v roku 1976 v Sudáne a Zaire padlo celkovo za obeť 600 ľudí, kým v troch krajinách západnej Afriky si vírus vyžiadal viac ako 350 životov za jediný mesiac a celková bilancia už dosiahla hrozivých 4 500 obetí) bola pomerne vlažná. Finančné príspevky Svetovej zdravotníckej organizácii a iným subjektom pomáhajúcim obetiam, ktoré už sú nakazené vírusom, a opatrenia na zabránenie šírenia epidémie, to je tak maximum, na čo sme sa ako Európania doteraz zmohli. Hlavnými aktérmi v boji proti ebole tak zostávajú africké štáty a na medzinárodnom poli OSN.
Októbrové zasadnutie rady EÚ pre zahraničné veci v Luxemburgu nás, našťastie, posunulo o krok vpred. Únia sa prihlásila k aktívnejšiemu a koordinovanejšiemu prístupu k tejto otázke, vrátane konkrétnych opatrení, akými sú budovanie poľných nemocníc, dodávky sanitárneho materiálu či letecké mosty na prepravu pacientov. Podporili sme vytvorenie postu osobitného predstaviteľa EÚ pre boj proti ebole, ako aj Európskeho núdzového koordinačného centra (ERCC). Hľadáme zdroje, ako zozbierať miliardu eur potrebných na boj s vírusom. Lenže zoči-voči bezpečnostnej hrozbe, akou ebola nesporne je, potrebujeme aj čosi viac než len materiálne hodnoty.
Strašiak AIDS v 80. a 90. rokoch viedol k honbe na čarodejnice pranierujúcej homosexuálov ako „zdroj nákazy“, ale stigmatizoval aj jeden a pol generácie heterosexuálov, a to nielen tým, že ich prinútil meniť svoje návyky, ale hlavne preto, lebo odklonil pozornosť a také prepotrebné zdroje z výskumu a nemocníc do kampaní, reklám a PR.
Dnes je to podobné: pomenúvame riziká predovšetkým preto, aby sme zamedzili panike medzi obyvateľstvom krajín, kde sa nákaza ešte nevyskytla, čím automaticky vytvárame dve kategórie: nás (bez eboly) a ich (africké krajiny s tisíckami infikovaných obyvateľov). Zavádzame opatrenia na hraniciach a karantény s cieľom zabrániť „kontaminácii“ nášho životného priestoru. A veríme, že ebola – tak ako v dobre zdokumentovaných prípadoch predtým v histórii – vyhorí sama, stratí sa bez toho, aby nás priamo postihla.
Všetky tri krajiny najviac postihnuté ebolou – Sierra Leone, Libéria a Guinejská republika – sú štáty, ktoré sa ťažko zviechavajú z následkov dlhoročných krvavých konfliktov a ich infraštruktúra ani zďaleka nie je schopná sama vyhrať boj s vírusom. Nezanedbateľná tu musí byť osveta: jedným z faktorov, ktoré vo veľkej miere prispievajú k šíreniu nákazy, je nedostatok informácií. Manipulovať s telami obetí eboly holými rukami bez rukavíc, prichádzať do styku s telesnými tekutinami nakazených bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov je pre nás možno nemysliteľné, ale v podmienkach niektorých regiónov Afriky, kde je voda vzácnosťou a hygiena cudzím slovom, bežnou praxou. Tu musíme investovať, presviedčať, učiť a vzdelávať.
Ebola je skutočná, nebezpečná a smrtonosná. Namiesto šírenia paniky potrebujeme triezve uvažovanie. Potrebujeme Task Force Ebola, záchrannú operáciu s dosiaľ nevídaným rozsahom, flotilu epidemiológov, lekárov, sanitárov, odborníkov na likvidáciu nebezpečného biologického materiálu, učiteľov, osvetárov. Spoločný medzinárodný tím financovaný zo spoločne zozbieraných prostriedkov. Slovensko týmto smerom urobilo prvý krok a urobí aj ďalšie.
Kým nie je neskoro.