Bola to číra neschopnosť ekonomickej a politickej elity, alebo skorumpovanosť a závislosť od korporátnych donorov? A dala sa kríza vôbec predvídať?
Podobným otázkam sa vo svojom nedávnom článku ocenenom Harrisonovou cenou Asociácie politických štúdií venovali Andrew Hindmoor zo Sheffieldskej univerzity a Allan McConnel z Univerzity v Sydney. Ich analýza kritizuje doterajšie prístupy slávnych ľavicových ekonómov Josepha Stiglitza, Paula Krugmana a mnohých ďalších. Podľa tejto skupiny mali politici aj ekonómovia reagovať z dnešného pohľadu na jasné signály hroziaceho rizika a ide jednoznačne o ich zlyhanie.
Reakcia autorov oceneného článku na slávnu otázku britskej kráľovnej Alžbety II. „Prečo si to nik nevšimol?“ je však odlišná. Hlavnú príčinu vidia v prevládajúcej ideológii danej doby, ktorá často pravdivé varovné signály dávala do úplne iného kontextu, v akom ich vidíme dnes.
Predovšetkým si však treba uvedomiť, že okrem negatívnych signálov, napríklad rastúceho objemu špekulácií za požičané peniaze či nafukujúcej sa bubline cien aktív, trh vysielal množstvo pozitívnych signálov. Dnes síce vieme, že mali pochybný základ, ale vtedy to tak nevyzeralo a politici aj ekonómovia mali aj vďaka prevládajúcej ideológii tendenciu veriť tým pozitívnym.
Napríklad inflácia bola nízka alebo pomer kapitálových rezerv k pôžičkám sa dokonca zvyšoval. V prvom prípade však rast cien aktív dorovnávali klesajúce ceny priemyselných výrobkov pochádzajúcich z Číny a v druhom slabá regulácia umožňovala presun pôžičiek do tieňového bankového systému.
Ďalším aspektom, ktorý spôsobil, že elity nevnímali signály ako varovné, bol celkovo pozitívny kontext, v ktorom sa vyslovovali. Napríklad Anglická centrálna banka v roku 2005 síce vo svoje Správe o finančnej stabilite písala o podceňovaní rizík a prehnanom optimizme, ale nestanovila žiaden prah neakceptovateľného rizika a celkový stav britského finančného systému označila za „zdravý.“
Navyše, regulačné úrady takisto prijali prevládajúce voľnotrhové normy, a hoci aj publikovali z dnešného pohľadu priam prorocké správy, nekonali v politickom vákuu. Ako neskôr priznal britský Úrad finančných služieb, jeho vyššie postavení zamestnanci si boli vedomí potreby ubezpečiť politikov, že sa neusilujú o dôkladný dohľad nad bankami.
Ako je na tom argument, podľa ktorého finančná podpora politickým stranám z Wall Streetu a z londýnskej City viedla k presadzovania ich záujmov v politike? Hoci sa zdá byť nevyvrátiteľný, treba mať na pamäti, že nielenže boli v danom období obe finančné centrá zdrojom ziskov, daní, hospodárskeho rastu a národnej prestíže, zároveň politici verili, že tieto javy samotné sú dôkazom odolnosti trhov a že trhom prospieva slabá regulácie a nie opak.
Ak v minulosti trh zlyhal, teraz dokazoval, že sa to už nestane. Naopak, akákoľvek regulácia by trh deformovala a tým mohla viesť k problémom. Politikov teda nemuseli motivovať len peniaze, ale akoby ich motivovala samotná ideológia.
Je však potom možné kohokoľvek viniť za to, že nebral varovné signály do úvahy? Autori článku si myslia, že ekonómovia a politici mali vedieť, že sa krízy v kapitalizme pravidelne opakujú a omnoho viac mali dávať pozor na akékoľvek varovné trhové signály. Po druhé, mali viac načúvať kritickým hlasom, namiesto toho, aby ich vyhadzovali zo zamestnania, no hlavne ich nevnímať ako ideologickú kritiku od politických oponentov, ako to bolo u demokratov v USA v prípade hypoték pre chudobných. Inými slovami, nemali byť tak jednostranne ideologicky orientovaní.
Zaujímavé na ocenenom článku je, že sa vôbec nezmieňuje, ako je možné, že sa voľnotrhová ideológia pred krízou presadzovala s takou dominanciou. Aj keby sme totiž minimalizovali vplyv finančných darov hedžových fondov a iných korporácií na rozhodovanie politikov, mali by sme mať na pamäti, že sú to práve korporátne peniaze, ktoré vo veľkom sponzorujú presadzovanie neoliberálnej ideológie. A tu niekde by sme hádam mali začať s pokusmi o nápravu súčasného stavu, ktorý sa v tomto nezmenil. Bohatí majú až priveľký vplyv na ľudské myslenie.