Napríklad starosta Šoporne nebol spokojný s prácou hlavnej kontrolórky, a tak ju jednoducho vyhodil. Hoci jej voľba aj odvolávanie patria do rúk zastupiteľstva, starosta si veci vysvetlil po svojom. Veď iba on môže zamestnancov obce prijímať, a teda aj prepúšťať. Takto to videl v zákone o obciach. Ten tiež dáva poslancom právo nominovať ľudí do manažmentu mestských firiem. Ale primátor môže ísť cestou iného zákona. Problém nie je v ich počte, ale v nejasnostiach.
Dá sa povedať, že zákon o obecnom zriadení je akousi ústavou samosprávy. Rámcovo upravuje podmienky fungovania miest a obcí, formy spolupráce medzi starostom a zastupiteľstvom či vzťahy medzi volenými predstaviteľmi a obyvateľmi. Prax odkrýva nedostatky, ktoré z radníc putujú na súdy. Možno aj preto, lebo dvojzmyselnosť môže byť vnímaná aj ako zlomyseľnosť. Súdy sa v ostatnom čase zaoberali konfliktami medzi starostami a hlavnými kontrolórmi.
Niektorí starostovia zrušili kontrolórom platnú pracovnú zmluvu. Hoci hlavného kontrolóra volí zastupiteľstvo, ktoré by ho malo v prípadne zlyhaní odvolať. Podľa zákona o obciach medzi výhradné právomoci zastupiteľstva patrí právo „voliť a odvolávať hlavného kontrolóra obce, určiť rozsah výkonu funkcie hlavného kontrolóra a jeho plat, schvaľovať odmenu hlavnému kontrolórovi“. Túto právomoc občas prevezme starosta. Obhajuje sa svojou právomocou z rovnakého zákona, podľa ktorej je štatutárom obce a jedine jemu patrí právomoc prijímať zamestnancov do pracovného pomeru vo vzťahu k obci. A hlavný kontrolór je predsa zamestnancom obce.
Problémy vidieť aj v mestách, ktoré si zriadia mestský podnik. Zodpovednosť za kvalitu služieb aj hospodárske výsledky majú orgány obchodnej spoločnosti. Predstava o zložení predstavenstva a dozornej rady môže byť iná pre zastupiteľstvo a iná pre primátora. Nakoľko o založení mestskej firmy môže rozhodnúť jedine zastupiteľstvo, ktoré má zákonné oprávnenie „zakladať a zrušovať obchodné spoločnosti a iné právnické osoby a schvaľovať zástupcov obce do ich štatutárnych a kontrolných orgánov, ako aj schvaľovať majetkovú účasť obce v právnickej osobe“. Zákon jasne upravuje rozhodovacie právomoci.
Na druhej strane je tu však Obchodný zákonník, ktorý upravuje pôsobenie obchodných spoločností. Podľa neho nominácie do dozorných rád a predstavenstiev sú na rozhodnutí valného zhromaždenia. V prípade mestských firiem úlohy valného zhromaždenia nevykonáva zastupiteľstvo, ale primátor. Či však pri nomináciách, alebo odvolávaní pôjde literou obecného zákona, alebo Obchodného zákonníka je jeho vecou.
Táto „dvojkoľajnosť“ potom vyvoláva v zastupiteľstvách napätie a následne u niektorých vyvoláva pocity krivdy. Obtieranie sa o zákony nie je správnou cestou. Samospráva v niektorých oblastiach potrebuje väčšiu zrozumiteľnosť a čistotu.
Je pravda, že (zatiaľ) takýchto príkladov nie je veľa. Napriek tomu nejde iba o lokálnu záležitosť, ale o systémové nedostatky. Ťažko povedať, koľko takýchto alebo obdobných prípadov môže vzniknúť po minulotýždňových komunálnych voľbách. Každý nový iba odhalí pretrvávajúce legislatívne nezrovnalosti. Pretože zákony musia reagovať na život, zmeny sú potrebné. Tak aby sa zabránilo ich úmyselnému obchádzaniu.