Spotrebu úplne nezavrhuje nielen Horáček, ale ani nórsky antropológ Thomas Hylland Eriksen, autor knihy Syndróm veľkého vlka: Hľadanie šťastia v spoločnosti nadbytku. Spotreba môže byť zdrojom uspokojenia, problémom je jej nadbytok a vznik konzumnej špirály. V nej prvotné uspokojenie strieda prázdno, ktoré zaplní ďalšia, krátkodobé šťastie prinášajúca, spotreba. Kolobeh moderného spôsobu života zameraného na veci potom nevedie k šťastiu, ale k pocitu, že nám stále niečo chýba.
Nórsky autor síce píše o globálnej strednej triede, ale vychádza najmä z reálií svojej krajiny, ktoré sú tej slovenskej stále vzdialené. Napriek tomu je jeho prístupná kniha plná filozofických a popkultúrnych odkazov v mnohom poučná a z ekonomického pohľadu zvlášť vítaná.
Z výskumov vyplýva, že po dosiahnutí určitého existenčného minima neplatí, že zvyšovanie priemerného príjmu zvyšuje pocit pohody u človeka. Zatiaľ čo deti z Veľkej Británie a z USA si v zásade myslia, že život by mohol byť aj lepší, argentínske a mexické sú vo všeobecnosti spokojné. Veľmi dôležité je tiež, či človek má prácu a pocit, že ho spoločnosť potrebuje.
Preto sa treba zamyslieť nad ekonomickými princípmi, ktorými sa riadi naša spoločnosť. Cieľom každej ponovembrovej vlády je hospodársky rast, no o zvyšovanie produkcie sa usilovali aj vlády za socializmu. Problémom je, že rast produkcie ani vyššia spotreba k ľudskému šťastiu nevedú. Naopak, vyššia možnosť voľby pri výbere spotrebného tovaru ho môže ešte znižovať.
Eriksen problematiku produkcie a spotreby prepojuje aj s ekologickou dimenziou. Využíva Index šťastnej planéty, ktorý spája vzťah medzi subjektívnou kvalitou a očakávanou dĺžkou života na jednej strane s tzv. ekologickou stopou, teda objemom znečistenia spôsobeným obyvateľstvom danej krajiny na strane druhej. Index ukazuje, koľko človek spotrebuje a aké pri tom spôsobí znečistenie na ceste k spokojnosti a šťastiu.
Z výsledkov napríklad vyplýva, že obyvatelia Nemecka a USA sú približne rovnako spokojní, hoci tí zo Spojených štátov znečisťujú dvakrát viac. Celkovo bohatí znečisťujú viac ako chudobní, ale žijú dlhšie. V súťaži o šťastnú planétu však vedie Kostarika a ďalšie stredoamerické krajiny (spolu s Vietnamom). Obyvatelia týchto štátov sa dožívajú vysokého veku, ich spotreba je nízka, takže neznečisťujú životné prostredie a vo všeobecnosti sa cítia spokojní. V Indexe ľudského rozvoja OSN sú tieto krajiny zhruba uprostred.
Čo z toho vyplýva? Tí, čo sú na vrchole „rozvoja“, majú na svedomí omnoho viac znečistenia, no nežijú dlhšie a ani nie sú spokojnejší než tí, čo sú pod nimi. Špirála rastu spôsobuje nárast znečistenia, ale blahobyt pozitívne neovplyvňuje.
A čo navrhuje profesor ocenený nórskou vládou za popularizáciu vedy? Kritiku by sme mali obrátiť proti ekonomickému systému. Ten odmeňuje chamtivosť a ničenie životného prostredia a prispieva k obrovským rozdielom v blahobyte celosvetovo i na lokálnej úrovni. Naopak, treba podporiť spoločnosť, ktorá si udrží aspekty súťaživosti bez toho, aby utrpel princíp solidarity a aby trpela príroda.
Nejde o to, aby sa potlačilo vzájomné porovnávanie medzi ľuďmi, ale aby sa usilovalo o pluralitu možností, v ktorých sa dá porovnávať, a prestalo sa oceňovať správanie, ktoré ničí prírodu a prináša iba krátkodobú spokojnosť. So susedmi sa dá súťažiť v pestovaní ruží, ale nie je to vhodné v cene a veľkosti auta. A luxusom sa môže stať aj dobrý steak raz za čas.