Rôznosť a ráznosť postojov k právam osôb menšinovej sexuálnej orientácie a k sexuálnej výchove v školách prekryli komplexnosť odkazu Ústavného súdu. Ten v náleze, ktorého odôvodnenie je, rovnako ako k nemu pripojené odlišné stanoviská dvoch sudcov, kultivovanou právnou úvahou, najprv vyriešil problém povahy výsledkov referenda. Odpovediam na referendové otázky priznal priamu záväznosť na úrovni ústavného zákona. Tým sa elegantne vyhol ústavne neprípustnému núteniu poslancov hlasovať určitým spôsobom, ale položil vysoké nároky na formuláciu referendových otázok. Tieto musia pôsobiť aj ako priamo uplatniteľné právne normy.
Úlohou Ústavného súdu nebolo rozhodnúť priamo o definícii manželstva ani o ďalších navrhovaných otázkach, a teda z jeho rozhodnutia by sa nemalo dať rozumne vyvodiť, aké odpovede na ne pokladá za ústavne prípustné. Zaoberať sa mal „len“ tým, či vyhovujú čl. 93 ods. 3 Ústavy SR, ktorý zakazuje konať referendum o ľudských právach.
Tu asi nemilo prekvapil väčšinu malej obce ústavných právnikov, keď tento zákaz zúžil iba na otázky, „… ktorých úspech by znamenal narušenie konceptu základných práv a slobôd…, a to v miere ohrozujúcej charakter právneho štátu“. Ústavný súd teda pokladá za ústavne neprípustné iba otázky znižujúce existujúci štandard ľudských práv. Len otázky, ktorých kladné zodpovedanie by ohrozilo charakter Slovenskej republiky ako právneho štátu, sú podľa jeho záväzného názoru zakázané. Potom však musí Ústavný súd predbežne skúmať ústavnosť možných výsledkov referenda.
Ústavný súd zvolil nízky prah prípustnosti referendových otázok. Uprednostnil priamu demokraciu pred štandardom ochrany ľudských práv, keď je možné, aby väčšina rozhodovala o právach nepopulárnej menšiny a obmedzila ich, pokiaľ pri tom nezasiahne do podstaty a zmyslu týchto práv. Naozaj sa má o tom, kto bude a kto nebude môcť adoptovať deti, rozhodovať hlasovaním? Nejde skôr o otázku pre detských psychológov?
Na základe načrtnutej koncepcie priľahko prešli testom ústavnosti tri zo štyroch navrhnutých otázok. Neprípustnosť otázky o zákaze priznania práv patriacich manželom aj iným formám spolužitia si vyžadovala náročnú argumentáciu. Jej súčasťou bola i kritika jej formulačnej nedostatočnosti.
Ústavný súd nepripustil, aby sa referendom zakázalo zákonodarcovi a na tri roky i ústavodarcovi zakotviť v našom právnom poriadku registrované partnerstvá alebo priznať nezosobášeným párom, a to rozličného i rovnakého pohlavia, akékoľvek práva, ktoré sa v súčasnosti viažu na manželstvo. Implicitne tým v kontexte celého nálezu uznal, že tu ide o podstatu a zmysel viacerých ľudských práv.
Po rozhodnutí Ústavného súdu neostala prezidentovi iná možnosť, ako vyhlásiť referendum o troch odobrených otázkach. Pred odporcami referenda, medzi ktorých sa radí i autor týchto riadkov, vyvstala nepríjemná dilema. Ak sa na hlasovaní zúčastnia, budú sa podieľať na rozhodovaní o ľudských právach svojich spoluobčanov a možno nechtiac prispejú k jeho platnosti.
Na Slovensku je referendum platné, ak sa na ňom zúčastní nadpolovičná väčšina oprávnených občanov. Ak sa na ňom nezúčastnia, azda zabránia jeho platnosti. Ak však bude platné, umožnia výsledok nezodpovedajúci ich presvedčeniu.