Vytvorenie takéhoto úradu sa ukázalo ako najefektívnejší nástroj na zlepšenie systému ochrany práv dieťaťa. Vychádza z Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý v novembri oslávil už 25. výročie svojho vzniku. Je to najrýchlejšie ratifikovaný a najširšie medzinárodne platný dokument vôbec. Ako základný ľudskoprávny dokument je tou najširšie akceptovanou normou medzinárodného práva na svete. Je postavený na štyroch princípoch: nediskrimácia, najlepší záujem dieťaťa, právo na život, prežitie a rozvoj a právo na rešpektovanie názorov dieťaťa. Takzvaným duchom Dohovoru je článok číslo 12, ktorý hovorí o participácii, spoluúčasti, o tom, že o akomkoľvek rozhodnutí, ktoré sa detí týka, treba hovoriť s deťmi.
Aj na Slovensku už od roku 1993 platí dokument, ktorý uznal deti ako špeciálnu a najzraniteľnejšiu skupinu, ktorú je potrebné chrániť osobitne. Deti nemajú možnosť vytvárať občianske združenia, koalície, spisovať petície ani iným spôsobom obhajovať svoje práva. Vždy za ne ktosi zodpovedá, hovorí, reprezentuje a ten niekto by mal mať na zreteli najlepší záujem dieťaťa, nie svoj, nie organizácie, ktorú zastupuje alebo v nej pracuje, ale záujem dieťaťa, majúc na zreteli fakt, že každé dieťa má dosiahnuť svoj plný potenciál.
A aký je súčasný stav práv detí na Slovensku? Najzávažnejším problémom sa javí pretrvávajúce vnímanie dieťaťa ako objektu, nie ako skutočného subjektu práv. O zmysluplnej participácii sa dá na Slovensku hovoriť len ojedinele. Pohybujeme sa väčšinou na úrovni dekorácie a tokenizmu. Síce sa väčšinou všetci usilujeme robiť všetko „len to najlepšie pre deti“, ale iba veľmi málokedy sa ich opýtame, čo si o tom vôbec myslia a či im to naozaj pomáha.
Keď to dospeláci skúsia, väčšinou sú prekvapení, že deti ani tak nechcú viac najnovších mobilov, tabletov a počítačov, no chcú, aby sa k nim pristupovalo s rešpektom, aby ich dospeláci počúvali, aby sa im venovali a trávili s nimi viac času.
Ďalším obrovským problémom je formalizmus. Existuje až priepastný rozdiel medzi politicko-právnym diskurzom (prijaté stratégie, národné akčné plány atď.) a každodennou realitou detí. Dokumenty sú, samozrejme, nevyhnutné, ale dieťa a ani väčšina verejnosti nemá potuchy, že vôbec existujú. Podľa toho, ako veci fungujú v praxi, vzniká dojem, že je úplne jedno, čo je kde napísané, aj tak platia iné, nepísané pravidlá, ktoré sa všeobecne akceptujú. Chýba pocit každodennosti uplatňovania práv detí. Celkovo sa dá skonštatovať, že práva nemáme v krvi.
Aj preto potrebujeme komisára pre deti. Aby sa zefektívnila ochrana práv dieťaťa, aby sa vychytali diery v systéme, na to treba v prvom rade zaviesť systematický monitoring práv dieťaťa ako nástroj na meranie uplatňovania práv detí. Len tak sa môže ich stav na Slovensku zmeniť k lepšiemu.
Zmena postoja k deťom je náročná a dlhodobá úloha. Prestať sa pozerať na dieťa ako na objekt – majetok, problém, rukojemníka, pasívneho počúvača, ale začať ho považovať za subjekt práv vyžaduje zmenu myslenia najmä u dospelých. Deti nie sú zlé, ani horšie ako kedysi, sú ako zrkadlo a iba odrážajú dobu, v akej žijú.
Som rada, že v roku, keď Nobelova cenu mieru pripadla dievčaťu, ktorého túžbu po vzdelaní nezastavil ani Taliban, sa Slovensko pridáva k tým, ktorí skutočne obhajujú práva dieťaťa. Malala pri oznámení mena nositeľa Nobelovej ceny vyhlásila, „že práva detí a mladých ľudí musíme rešpektovať, to je predpoklad pre mierový vývoj vo svete“.
Myslím si, že je to skvelá odpoveď na otázku, prečo sú práva detí dôležité. Tiež veľmi dúfam, že sa komisárom stane niekto, kto posilní hlas dieťaťa a jeho najlepší záujem. Špeciálne v čase, keď sa v médiách objavuje čoraz viac konšpiračných teórií a nezmyslov, kde sa dieťa zneužíva a manipuluje v prospech záujmov absolútne mimo najlepšieho záujmu dieťaťa.
Pôsobiť na verejnosť, aby citlivejšie vnímala a chápala dieťa ako také a jeho potreby, je cieľom mimovládnych organizácií. Implementácia kľúčových dokumentov a vymožiteľnosť práva sú úlohy štáty. Štát má vážne záväzky v tejto oblasti. Verím, že úrad komisára pre deti ich pomôže splniť.