Ekonomické a politické sankcie zaviedol po kubánskej revolúcii v 1961 Obamov predchodca John F. Kennedy. Po skončení studenej vojny bol ich režim, paradoxne, zostrený. Najprv v roku 1992, keď sa hospodárstvo tejto ostrovnej republiky usilovalo vysporiadať s hlbokou krízou spôsobenou stratou trhov bývalého východného bloku, a potom v roku 1996. Kubu zaradili Američania na zoznam „štátov sponzorujúcich terorizmus“.
Prečo mení Biely dom kurz práve teraz? Prvým dôvodom by mohla byť politická slabosť. Obama je v druhej polovici posledného volebného obdobia. Nemusí hrať o znovuzvolenie, a preto sa nemusí báť kontroverzných tém. Od januára ovládnu Kongres republikáni, ktorí jeho „kubánsky obrat“ ostro kritizujú, vrátane nádejného kandidáta na prezidenta Jeba Busha.
Naopak, Hillary Clintonová, možná zástupkyňa demokratov v zápase o toto kreslo v roku 2016, sa k Obamovmu kroku plne prihlásila. Uvoľnenie sankcií voči Kube otvorilo tému, v ktorej môžu mať demokrati ľahko prevahu.
Najzrejmejšie je to na medzinárodnej scéne. Udržiavanie tvrdých sankcií voči Kube tam vyvolávalo málo sympatií a pre politiku USA v Latinskej Amerike predstavovali dlhodobé bremeno. K normalizácii vyzývalo aj širšie medzinárodné spoločenstvo: v októbrovej rezolúcii Valného zhromaždenia OSN sa 188 zo 192 členov vyslovilo za zrušenie embarga. Obama nastupoval do Bieleho domu aj s prísľubom menej konfrontačnej zahraničnej politiky, ochoty načúvať partnerom. Minulý týždeň ponúkol symbolický krok.
Tlak zahraničia by však na zmenu nestačil. Napriek hlasnej a politicky vplyvnej skupine kubánskych emigrantov tvrdý režim sankcií stráca podporu aj v USA. Pre mladých Kubanoameričanov nie sú takou dôležitou politickou otázkou ako pre generáciu ich otcov. Okrem toho aj v republikánskom tábore existuje záujem na otvorení obchodu s poľnohospodárskymi produktmi.
Hoci sa dá očakávať, že republikánska väčšina v Kongrese neprijme úplné zrušenie sankcií a bude blokovať aj čiastkové kroky prezidenta (napr. zabráni vymenovaniu veľvyslanca v Havane), hrany sa môžu postupne obrusovať. Testom bude, či a do akej miery sa stane kubánska otázka témou predvolenej prezidentskej kampane.
Čo môže táto situácia znamenať pre Kubu? Tá prechádza zložitými politickými a ekonomickými zmenami. Raúl Castro chce ukončiť politickú kariéru v roku 2018. Pravdepodobným nástupcom je päťdesiatnik Miguel Díaz-Canel. Rozsah politických zmien, ktoré generačná výmena prinesie, zatiaľ nie je jasný. Tranzícia však bude hladšia, ak bude ekonomika v dobrom stave.
Jednou z priorít kubánskeho vedenia je diverzifikácia ekonomiky, nájdenie nových trhov a zdrojov investícií. Zrušenie amerického embarga – ktoré nedokázalo dosiahnuť nič v otázke zmeny režimu, no výrazne sa podpísalo pod hospodárske a sociálne problémy Kuby – by bolo významnou úľavou.
Bude však aj výzvou. Nárast možností pre súkromné podnikanie, doláre prenikajúce do domácej ekonomiky vo forme remitencií či príjmov z turistického ruchu, otváranie sa zahraničným investorom… to všetko so sebou prináša nerovnosť (v príjmoch, prístupe k tovarom, službách), korupciu a čierny trh.
Zahraničnopolitickí jastrabi Obamu kritizujú, že oslabením embarga podporil havanský režim. V skutočnosti je to naopak. Liberalizáciou vzťahov vytvára Washingtonu priestor, aby aktívnejšie vstupoval do procesu zmien na Kube. Otázku, pre koho je to dobrá správa, zatiaľ nechajme otvorenú.