"Plody zhasnutia“ žneme dodnes – okradnutí a podvedení občania musia platiť Centrálnemu depozitáru cenných papierov za vedenie účtu vykradnutých, bezcenných papierov. Platiť musia aj majitelia akcií skrachovaných a neexistujúcich firiem.
Je niekoľko spôsobov, ako sa stali akcie bezcennými. Je nehorázne, že depozitár vyžaduje od občana platiť aj za vedenie účtu akcií firiem, ktoré už boli vymazané z obchodného registra (inými slovami povedané – boli vykradnuté), no svojou nemohúcnosťou ich ešte nestihol vymazať aj zo svojej evidencie, nehovoriac o firmách, v ktorých roky prebieha nekonečný konkurz, alebo o spoločnostiach, ktoré si nesplnili svoju povinnosť a nepožiadali o vymazanie z evidencie, hoci už fakticky nejestvujú. Vraj za to môžu tí drobní akcionári, ktorí spoločnosť na valnom zhromaždení ešte nezrušili a nie napríklad tí, ktorí ju vykradli a dnes si z toho kupujú médiá a nemocnice, no povinnosť ju zrušiť ignorujú.
Depozitár si totiž netrúfa na silné finančné skupiny ani na tých emitentov, ktorí si nesplnili svoje povinnosti, nevyžaduje od nich poplatky, ale prenáša zodpovednosť na občanov. Má ich Centrálny depozitár „odškodniť“ za to, že emitenti takýchto akcií po tom, čo firmy vytunelovali, vykradli a zbohatli na nich, sa už nepostarali o to, aby ich aspoň vymazali z evidencie?
Najbežnejší spôsob, ako sa aj akcie nevykradnutých spoločností stali bezcennými, býva ten, že významný rozhodovací podiel získa fyzická či právnická osoba, ktorá tým znehodnotí akcie ostatných. Vtedy by mala povinnosť vykúpiť od ostatných akcionárov ich akcie za férovú cenu. Aj keď takáto povinnosť u nás platí, štát ju nevymáha, prípadne verejná ponuka na odkúpenie akcií je zverejnená raz za čas v jednom periodiku lupou ťažko čitateľným písmom a majiteľ akcií ju ľahko prehliadne. Len zriedka sa totiž stáva, že majoritný vlastník rozpošle ponuku všetkým akcionárom poštou domov. Takéto akcie by nemal zbierať FNM, ale povinne odkupovať ten, kto ovládol akciovú spoločnosť.
Keď bol svojho času Ivan Mikloš v opozícii, sľuboval, že obdobne vyrieši problém bezcenných akcií a nová vláda z nich urobí znova cenné. Neurobila. Existuje dôvodné podozrenie, že keď FNM vytvorí z darovaných akcií významnejšie balíky a začne s nimi obchodovať, prípadne ich priamo daruje nejakým spriazneným osobám, už nebudú bezcenné. Tušenie, že zrazu sa niekto stane majiteľom týchto „bezcenných papierov“ vzkriesených k životu, nebude mať ďaleko od reality.
Prevažnú časť sprivatizovaných štátnych podnikov z kupónovej privatizácie však noví vlastníci pravdepodobne umelo a zámerne – za tichého prihliadania štátu – vytunelovali a dostali do likvidácie a pôvodní vlastníci akcií sa neraz nestačia čudovať, keď z ich majetku fungujú údajne nové spoločnosti pod rovnakým či obmeneným názvom, ale už bez nich. Ako takéto ozdravenie na úkor akcionárov robiť, svojho času dokonca radil jeden z ministrov Mečiarovej vlády. A keďže majitelia takto vytunelovaných spoločností neplatili poplatky za evidenciu akcií, tak ich depozitár presmeroval na celkom obyčajných ľudí – drobných akcionárov.
Štát a jeho dohľad bol vo všetkých variantoch zodpovedný za to, že sa najmä z ponížených dôchodcov – lebo o nich ide najviac – stali drobní akcionári celkom bezcenných akcií. Téma bola otvorená už pred poslednými parlamentnými voľbami, keď všetky strany vrátane Smeru sľubovali, že vymyslené, absurdné poplatky za vedenie účtov bezcenných papierov budú riešiť a zrušia. Po voľbách však urobili iba to, že vymenili nominantov v orgánoch výpalníckej spoločnosti…