Politickí odporcovia nacistického režimu, vojnoví zajatci (najmä sovietski) a rasovo prenasledovaní, v prvom rade Židia, ale aj Rómovia a Sintovia. Nezabúdajme ani na množstvo obetí z radov slovanských národov.
Na vrchole pyramídy vraždiacej mašinérie stáli likvidačné tábory na území okupovaného Poľska: Chelmno, Belzec, Treblinka, Sobibor, Majdanek a najznámejší neďaleko Krakova – Auschwitz-Birkenau.
Antisemitizmus bol v Hitlerovej hlave zakorenený ako zhubný nádor. Po nástupe k moci na konci januára 1933 mohol začať realizovať zvrátenú víziu árijskej nadradenosti, ktorá najvýraznejšie postihla židovskú komunitu v Európe. Likvidácia šiestich miliónov Židov je nespochybniteľným faktom.
Po vojne sa, samozrejme, objavilo nemálo falzifikátorov, ktorí sa snažili podstatu holokaustu spochybniť. Pred tým mnohí varovali už počas oslobodzovania koncentračných táborov. Aj preto Sovieti, Američania, Briti a Francúzi nakrútili desiatky dokumentárnych filmov a v Nemecku vodili miestnych obyvateľov na miesta vraždenia, aby videli realitu, o ktorej tvrdili, že o nej netušili.
Filmové zábery, zachované dokumenty, svedkovia tejto neuveriteľnej tragédie, ale vo svojich výpovediach aj jej realizátori potvrdili v Norimbergu i v procesoch v neskorších rokoch, že táto neuveriteľná tragédia bola skutočnosťou.
Nacistické koncepcie riešenia tzv. židovskej otázky sa v priebehu rokov vyvíjali od vysťahovania Židov (uvažovalo sa o Madagaskare), cez nútenú emigráciu až po fyzickú likvidáciu. Vraždenie Židov na okupovanej časti Sovietskeho zväzu dosiahlo masové rozmery. Najmä poprava vyše 33-tisíc nevinných v priekope Babyj Jar v blízkosti Kyjeva bola obludná. Vraždenie strelnými zbraňami však vyhodnotili ako málo efektívne. Bolo drahé a pomalé…
Podobne sa to skončilo aj s využívaním nákladných áut s uzavretými korbami. Boli často poruchové a málo efektívne. Napokon nacisti rozhodli o vybudovaní likvidačných táborov s využitím smrtiaceho plynu Zyklon¤B. Doslova priemyselné vraždenie s morbídnym využívaním majetku obetí i častí ich tiel nemá v dejinách obdobu. Vlasy, zlaté zuby, ale aj zostatky kostí nemeckí nacisti priemyselne spracovávali a využívali. Pre mašinériu SS sa to stalo lukratívnym obchodom a zdrojom nepredstaviteľných príjmov.
Veliteľ koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau na norimberskom procese vypovedal, že tu plynom usmrtili okolo 2,5 milióna väzňov a priblžne 500-tisíc zahynulo vyčerpaním, hladom a na rôzne choroby. V súčasnosti sa uvádza, že v tomto tábore zomrelo „iba“ 1,2 milióna ľudí. V čase najintenzívnejšej likvidácie tu denne zavraždili 10– až 12-tisíc osôb. To sú však len suché čísla, ktoré nehovoria o jednotlivých osudoch, strate ľudskej dôstojnosti, každodennom ponižovaní. Nič nehovorí o tom, ako je vôbec možné, že jeden z najvyspelejších a najkultúrnejších národov Európy dokázal podľahnúť zhubnej ideológii.
V tejto súvislosti si musíme klásť otázky, či sa niečo podobné môže zopakovať. Rasová, konfesionálna či triedna nenávisť je aj v dnešnom svete prítomná. Dotýka sa nás ľadovou rukou takmer každodenne. Extrémisti sa nám snažia podsúvať zvrátené ideológie a ľudia znechutení politikou a ekonomickou krízou často prijímajú zjednodušené riešenia. Prichádzajú nelogické truc voľby a podpora tým, ktorí šíria nenávisť, sa nemusí vyplatiť.