Teda, ono by to možno takto voľajako aj bolo. Nebyť oportunistickej snahy štátnych úradníkov prihriať si na ohníku možnej novej ideologickej hviezdy včas svoju polievočku.
V čase, keď sa Slovensko zaoberalo referendom, čiže „krásnym dobrodružstvom“ Antona Chromíka a spol., keď boli nimi všetci nútení riešiť svoj vzťah k sexualite iných ľudí, a podľa všetkého ešte v čase, keď sa ani nevedelo, či Ústavný súd náhodou nevykáže celú tú podarenú chasu aj s jej referendom do protiústavných análov, na ministerstvách spravodlivosti a práce, sociálnych vecí a rodiny už vedeli, že Aliancia je seriózne teleso, ktoré má byť prizývané k tvorbe legislatívy.
V dôvodovej správe novely zákona o rodine, ktorú tieto ministerstvá predložili na pripomienkové konanie v decembri minulého roku, stojí, že autori pri jej tvorbe viedli „tematické diskusie“ so sudcami, prokurátormi, zástupcami rôznych univerzít… vrátane Aliancie za rodinu. Nuž a o tom, že tematické diskusie boli plodné, hovorí opäť minimálne jedna „definícia“, ktorá sa má v zákone o rodine objaviť.
Veta: „Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejším stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa“ akoby z oka vypadla slávnej „definícii manželstva“. Tá tiež trčí zo zákona (z ústavy) ako vztýčený morálny prst. Navonok samozrejmá, v „správnom“ kontexte nebezpečná.
Chuť zákonom určovať nie čo je zákonné, ale čo je „dobré“, „morálne“, je typická pre fundamentalistov, pre ktorých má byť právo predlženou rukou Biblie. Kam vedie? Napríklad aj tam, kde zaujatý štátny úradník (alebo aj sudca) odmieta riešiť situáciu rodiny s násilníckym či inak nebezpečným rodičom, pretože najvyššou prioritou je mu „rodina tvorená otcom a matkou dieťaťa“, ktorá sa nemá trhať. Tak, ako sa to dialo roky rokúce v časoch, keď právo vyhovovalo najprv cirkevným dogmám, potom možno ľuďom.
Toho istého rodu je aj ustanovenie, podľa ktorého bude rodič, ktorý má v opatere dieťa, potrebovať povolenie druhého rodiča, ak sa bude chcieť odsťahovať do iného ako vedľajšieho okresu. Ak ide o záujem dieťaťa mať primerané styky s oboma rodičmi aj po ich odlúčení či rozvode, na to sú iné prostriedky. Nie protiústavné podmieňovanie slobody pohybu jedného rodiča súhlasom druhého.
Formulácie a ustanovenia nemusia byť na novele zákona o rodine paradoxne ešte tým najhorším. Napokon, návrh ešte musí prejsť vládou, parlamentom, prezidentským palácom. Skutočne zlé je poznanie, že ministerstvá údajne sociálnodemokratickej vlády bez mihnutia oka (a bez toho, aby o tom verejnosť tušila) prizývajú k tvorbe takého zákona ultrakonzervatívne združenie, lebo si myslia, že konzervatívna agenda práve „frčí“. Kto je tu vlastne viac nebezpečný?
Fundamentalisti, ktorí chcú otvorene dobyť štát, alebo politickí konjunkturalisti, ktorí im potajomky podávajú kľúče od hradieb?