Lipšicove fatálne omyly

Poslanec Daniel Lipšic už veľakrát prekvapil. Nielen tým, že po každom odchode do opozície dourážal časť svojich vládnych partnerov.

03.03.2015 15:00
debata

Ale napríklad aj tým, ako dokáže s odstupom času skritizovať vlastné ministerské rozhodnutie. Naposledy to bolo priam vojnovou výpravou proti novele infozákona.

Zákon o slobodnom prístupe k informáciám má už pätnásť rokov od schválenia. Prešiel si cestu využívania i zneužívania, obchádzania aj novelizácií. Mimochodom, medzi rokmi 2002 až 2012 bol celkovo jedenásťkrát menený. Dokonca v roku 2011 sa v parlamente novelizoval tri razy! Ani jedna zo zmien však nezabránila tomu, aby sa prestal zneužívať, a neprispela k tomu, aby sa začal výraznejšie občiansky využívať.

Aj keď zákon garantuje bezbariérový prístup k informáciám a verejnej kontrole, slúži aj na získavanie informácií určených na biznis. Žiaľ, aj dobrý úmysel sa dá obrátiť na zneužívanie. Ušľachtilá myšlienka sa stala príležitosťou pre všetko (ne)možné. Od podkladov na seminárne práce cez rozvíjanie politických hier až po tipy na skupovanie pozemkov pre budúcu výstavbu. Hoci mal zákon podporovať občiansky aktivizmus, výrazne pomáha v iných oblastiach.

Pozornosť netreba venovať len povinným osobám, ministerstvám či samosprávam, ale aj mimovládnym organizáciám. Tie napríklad vlani získali z darovania dvojpercentnej dane celkovo 56 miliónov eur. To sú takmer tri rozpočty najväčšej mestskej časti Bratislavy – Petržalky. Narábanie s týmto balíkom však nenájde ani internetový prehliadač. Nie sú to malé peniaze, ale pätnásť rokov je na to infozákon prikrátky.

Slobodný prístup k informáciám vyjadruje aj mieru ľudskej angažovanosti. Každý rok sa samosprávam adresujú takmer rovnaké počty požiadaviek. Tiež sa stačí pozrieť na využívanie zákona v krajských mestách a na úrovni samosprávnych krajov. Je veľmi zaujímavé, že po tomto zákone v mestách siahajú viac občania a vo vyšších územných celkoch právnické osoby.

Môžeme sa domnievať, že to súvisí najmä s tým, že kým miestne samosprávy riešia prevažne problémy konkrétnych ľudí, regionálna samospráva úzko spolupracuje s miestnou samosprávou a organizáciami. Dokonca mestá sú cez infozákon oslovované dvakrát viac ako krajské samosprávy. Mimochodom, účasť v komunálnych voľbách je zvyčajne dvakrát vyššia ako v krajských.

Za pozornosť stojí pružnosť povinných osôb. Veľmi veľa z nich si rýchlo spracovalo cenník spoplatňovania informácií. Ich sprístupnenie fotokópiou, na CD alebo USB kľúči už nezávisí iba od záujmu, ale aj od hrúbky peňaženky. Preto by povinné osoby mohli prehodnotiť prínos tohto sadzobníka. Napríklad v Petržalke sme pred rokom zrušili poplatky. Neskrachovali sme, ani sa automaticky nezvýšil počet žiadostí. Odstránili sme bariéru a dali ľuďom šancu informovať sa zadarmo.

Presne to chýbalo Danielovi Lipšicovi, ktorý kritizuje pripravovanú novelu. Prekáža mu, že štát určí výšku faktúr, ktoré nebude treba zverejňovať. Škoda len, že práve on bol ministrom, ktorý to do praxe zaviedol. A teraz svojím mediálnym výstupom aj neoprávnenou kritikou Združenia miest a obcí Slovenska preukázal to, v čom je skutočne dobrý. Obratne dokáže podrobiť vlastné rozhodnutie kritike a ešte ho niekomu posunúť do ruky ako čierneho Petra.

Nerobím si ilúzie, že táto novela privedie zákon do dokonalosti. Má trhliny, ktoré mu zostanú aj po ďalšej úprave. Je však stále lepší ako to, čo sa dialo pred pätnástimi rokmi, keď ešte neexistoval. Na to by nemali zabúdať politici bez ohľadu na preferencie svojich strán.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Daniel Lipšic