Spolu s lacnými úvermi, ktoré poskytuje komerčným bankám, tak naleje do hospodárstva počas uvedeného obdobia viac ako jeden bilión eur. Očakáva, že keď sa tieto peniaze dostanú do obehu, začnú domácnosti viac míňať a firmy viac investovať.
To by v konečnom dôsledku malo viesť k návratu miery inflácie, ktorú chce ECB v strednodobom horizonte docieliť – tesne pod hranicu dvoch percent. Pokračujúca deflácia však oslabuje dôveru investorov v schopnosť ECB vrátiť rast spotrebiteľských cien k inflačnému cieľu.
Banka si posilňuje dôveru formovaním bankovej únie aj informovaním o svojich zámeroch v časovom predstihu v rámci politiky tzv. forward guidance. Ale jej úsilie má vplyv najmä na finančnú sféru ekonomík eurozóny, reálnu sféru ovplyvňujú vonkajšie podmienky, ako aj charakter politického, ekonomického, kultúrneho a prírodného prostredia jednotlivých krajín.
Pretrvávajúca kríza dôvery je výsledkom pôsobenia predovšetkým negatívnych faktorov v globálnej ekonomike. Pokračujúce splácanie dlhov subjektmi súkromného sektora a štrukturálne spomalenie rastu čínskej ekonomiky sa kombinuje s nepredvídateľným vývojom rusko-ukrajinskej krízy a so smerovaním Grécka. Rôznorodosť členských štátov eurozóny ovplyvňuje ich ekonomické rozdiely, ktoré sú brzdou v budovaní hlbšej integrácie. Do istej miery sa môžu zmierňovať prostredníctvom štrukturálnych reforiem, ktoré sa zameriavajú na zlepšenie podnikateľského prostredia a zníženie byrokracie. Tie by sa však nemali chápať ako povinnosť diktovaná z Bruselu, ale ako podmienka udržania sa v eurozóne.
Rozmanitosť krajín a z toho vyplývajúce hospodárske rozdiely vyvolávajú otázniky nad fiškálnou, hospodárskou a politickou úniou. Pre plnenie cieľa ECB sa javí nevyhnutné dokončenie bankovej únie a zváženie alternatívnych metód financovania najmä pre malé a stredné podniky. Prednosť pred ďalšími úniami by mali dostať transparentné pravidlá fiškálnej a hospodárskej koordinácie.