Nie, určite nechcem zľahčovať korupciu v zdravotníctve. Práve naopak. Korupcia v akejkoľvek podobe a v ktorejkoľvek oblasti je obzvlášť odsúdeniahodným javom. Žiaľ, má oveľa hlbšie pozadie, ako si pripúšťame. Lekári sú totiž iba vzorkou populácie, ktorá má celkom zjavne posunutý prah citlivosti pre vnímanie niektorých foriem spoločensky nežiaduceho konania.
Porušovanie určitých etických princípov je na Slovensku pevne zakorenené a také samozrejmé, že viaceré morálne zásady už prestali byť pravidlami, ich porušovanie sa stalo spoločenskou normou. Je bežné, že zamestnanci si z práce nosia domov kancelársky papier, súkromné hovory si vybavujú zo služobného telefónu alebo si v robote tlačia a kopírujú dokumenty pre osobnú potrebu či relax. Podobne je verejným tajomstvom, že vodiči z povolania, ak majú tú možnosť, si „ulievajú“ pohonné hmoty, kuchári a čašníci občas odnesú nejaké potraviny z kuchyne rodine a známym či celé príbuzenstvo upratovačky sa zásobuje „nadbytočnými“ čistiacimi prostriedkami…
Keď som prvýkrát nastúpil ako lekár do nemocnice v Nemecku, neohúrila ma ani tak krásna budova, ani úžasné vybavenie. Zarazilo ma, že na WC nebol jeden kotúč toaletného papiera, ale prichystané ďalšie štyri do zásoby. A nikam nezmizli. Na chodbách oddelení mi dych vyrazili plné prepravky fliaš s minerálnou vodou pre pacientov a návštevy. Ponechané iba tak bez dozoru, aby si každý mohol zobrať, kedy chce a koľko chce. Nikdy som nevidel, že by si z nich niekto vzal domov. Čo by sa asi s nimi dialo na Slovensku? Zväčša by skončili v domácnosti hlavnej sestry?
Rozdiel medzi slovenskou a nemeckou mentalitou spočíva v tom, že u nás sa často snažíme pravidlá podliezať a obchádzať. Zvykli sme si balansovať na hrane a hľadať vedľajšie cestičky. Veď kto nekradne, okráda svoju rodinu. A z cudzieho krv predsa netečie.
Mohlo by sa zdať, že tieto u nás tolerované „malé“ prehrešky s korupciou v zdravotníctve nesúvisia. Súvisia. Rovnako ako keď privierame oči nad drobnými krádežami, hoci ich krádežami nenazývame, sa v mnohých z nás zakorenil pocit, že v určitých situáciách je spoločenskou normou dávať akési tzv. všimné. V skutočnosti nik nie je odkázaný zobrať si z práce papier alebo telefonovať na účet zamestnávateľa. A rovnako žiaden lekár neumrie od hladu, ak nebude brať úplatky alebo pýtať od pacientov dary. A väčšina to zrejme ani nerobí.
Zdravotníctvo nie je izolovaná bublina. Nie je ostrovom úplatkárstva v prísne morálnom priestore. V médiách nám každý deň servírujú korupčné kauzy v politike, nad ktorými sa už takmer nik ani nepozastaví. Môžeme sa tváriť, že sa nás tieto problémy netýkajú. Nič to však nezmení na fakte, že spoločnosť nie je morálne otupená vinou skorumpovaných politikov, ale naopak. Verejní funkcionári sa nezdráhajú zobrať úplatok preto, lebo spoločnosť takéto konanie v skutočnosti potichu toleruje.
Aj situácia v zdravotníctve odráža stav celej spoločnosti. Morálka niektorých lekárov, politikov, sudcov či úradníkov je obrazom morálneho relativizmu v nás. A preto ani fungovanie zdravotníctva nikdy nezmeníme, ak nezmeníme vlastné myslenie. Ak chceme vyžadovať etické konanie od iných, musíme ho v prvom rade začať vyžadovať sami od seba.