Viac ako 23 % platných hlasov by malo Likudu zabezpečiť 30 kresiel v 120-člennom zákonodarnom zhromaždení.
Bibi, ako znie prezývka Benjamina Netanjahua, sa víťazstvom vo voľbách významne priblížil k možnosti stať sa štvrtýkrát po sebe predsedom vlády. Rokovania o zostavení vlády však budú náročné z hľadiska získania potrebnej väčšiny – 61 kresiel. Aj preto sa Netanjahu okamžite po zverejnení volebných výsledkov obrátil na spriaznených pravicových lídrov, aby spolu vytvorili koaličnú vládu.
Víťazstvo strany Likud sa zrodilo trochu prekvapujúco aj napriek nepriaznivým predvolebným prieskumom, v ktorých viedla liberálnejšia stredoľavá Izraelská strana práce na čele s Jicchakom Herzogom, premiérovým najväčším oponentom a vodcom sionistického tábora. Ešte aj povolebné odhady, tzv. exit polls, hovorili o mimoriadne tesných výsledkoch. Realita je však napokon iná a sionisti získali o niečo menej ako 19 % hlasov, t. j. 24 kresiel v Knesete. Na treťom mieste sa vôbec po prvýkrát v histórii Izraela umiestnila spoločná kandidátka štyroch arabských strán, získala 14 kresiel. Menším stranám zrejme pomohla vysoká volebná účasť predstavujúca takmer 72 % oprávnených voličov.
Napriek tomu, že značná časť premiérových stúpencov, ako aj izraelský prezident Reuven Rivlin, si želá vytvorenie vlády národnej jednoty Likudu so sionistickým táborom, tento variant sa vo svetle Netanjahuových predvolebných vyhlásení a bezprostredných povolebných reakcií javí ako značne nepravdepodobný. Ďalšie strany vyzval na koaličné rokovania aj Herzog, dnes však už len málokto pochybuje o tom, že na čele vlády bude stáť staronový premiér.
Predvolebná kampaň Netanjahuových vyzývateľov vrátane Herzoga a Livniovej sa zamerala najmä na domáce témy, ktorým dominovali ekonomické problémy, akými sú vysoké náklady na bývanie a zväčšujúce sa nerovnosti medzi bohatými a chudobnými. Zahraničnopolitické otázky týkajúce sa obáv z jadrového Iránu alebo konfliktu s Palestínčanmi, boli druhoradé. Mierne odlišný prístup zvolil Netanjahu. Ako úradujúci predseda vlády, ktorej sa pripisuje vina za ekonomický úpadok, označil v predvolebnej kampani iránsky jadrový program za kľúčovú strategickú hrozbu pre svoju krajinu. Oponenti mu vyčítajú, že použil túto hrozbu ako zastierací manéver pred závažnými domácimi témami.
Čo znamenajú výsledky izraelských volieb v krátkodobom horizonte vo vzťahu k jeho zahraničnej politike? Vzťahy Izraela s USA, jeho kľúčovým spojencom, sú najchladnejšie za posledné obdobie. Do značnej miery sa o to pričinil práve Netanjahu, keď vo svojom marcovom vystúpení pred Kongresom USA, organizovanom bez oficiálnej podpory Bieleho domu, otvorene kritizoval Obamovu administratívu za snahu o uzavretie nukleárnej dohody s Iránom. Keď opadne povolebné napätie a svetlo sveta uzrie koaličná dohoda, bude práve oteplenie vzťahov s duom Obama, Kerry zásadnou úlohou novej pravicovej vlády.
Z hľadiska izraelsko-palestínskych vzťahov je závažná Netanjahuova zmena rétoriky, ku ktorej došlo v posledných dňoch pred voľbami. Viacerí z jeho vyzývateľov v predvolebnej kampani sľubovali zasadenie sa o posun v mierových rokovaniach s Palestínčanmi, ktoré sú dlhodobo zamrznuté. Ale Netanjahu, napriek tomu, že bol v minulosti do určitej miery naklonený riadeným snahám o palestínsku štátnosť, tesne pred voľbami vyhlásil, že je proti vzniku nezávislého palestínskeho štátu. Deň pred voľbami išlo o jeden z posledných prejavov, ktorý slúžil na mobilizáciu voličov z „tvrdej línie“. Dá sa predpokladať, že aj vďaka tomuto kroku získal Likud potrebné percentá navyše.
Aj napriek pomerne zhovievavým Netanjahuovým povolebným vyjadreniam smerom k iným etnikám, hlavný palestínsky vyjednávač Sáib Iríkát, deklaroval, že palestínska samospráva urýchli proces podania žaloby proti Izraelu za vojnové zločiny na Medzinárodnom trestnom súde v Haagu. Výsledok parlamentných volieb pre palestínskych Arabov znamená absenciu relevantného izraelského partnera pre mierový proces. Ismáíl Radván, jeden zo zástupcov radikálneho islamského hnutia Hamas pôsobiaceho v pásme Gazy, už vyhlásil, že medzinárodné uznávaná palestínska samospráva zo Západného brehu by mala rezignovať na „absurdné snahy o mierové rozhovory“.
Ak bude Netanjahu naďalej taký striktne odmietavý k Palestínčanom ako tesne pred voľbami, jediné, čo vo vzťahu k zahraničiu svojou rétorikou a pokračujúcou expanzívnou osadníckou politikou docieli, bude zvýšený medzinárodný diplomatický tlak vyvíjaný na jeho vládu a eskalácia extrémizmu za izraelskými hranicami.