Národný front (Front National, FN) Marine Le Penovej zaznamenal dosiaľ svoj najlepší výsledok v lokálnych voľbách. Posledné roky sa vezie na vlne svojho historického vzostupu. Politické osudy tejto krajiny by sme nemali pozorovať iba v čase veľkých volieb. Môžeme byť potom nadmieru prekvapení vývojom, ktorý je pomerne kontinuálny a zmysluplný.
FN od začiatku odmietal škatuľkovanie a nikdy sa nesnažil situovať ani vpravo, ani vľavo. Politológ Alain de Benoist provokuje myšlienkou, že ide o poslednú gaullistickú stranu. Sila Marine Le Penovej spočíva v umení surfovať raz na pravej a raz na ľavej strane spektra, ako to robil svojho času prezident Charles de Gaulle. Tiež odmietal malicherné stranícke drobenie sa, požadoval silný štát a so štipkou populizmu úspešne zlaďoval národné a sociálne ašpirácie. Renomovaná politologička Nonna Mayerová sa vyjadrila, že voliči FN nie sú tí najchudobnejší, ale práve tí hore, ktorí sa cítia ohrození tým, že môžu padnúť nižšie. Demograf Hervé Le Bras zase hovorí, že na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia voliť FN znamenalo voliť proti imigrantom, dnes sú to najmä dôvody spájané s lokálnymi nerovnosťami.
Benoist eviduje ešte jeden pozoruhodný trend. Pred tridsiatimi rokmi manažéri volili hlavne pravicu a robotníci najmä ľavicu. Dnes je to skôr naopak: súčasný prekariát, teda ľudia, čo žijú v neistote, zostáva konzervatívny v kultúrnej oblasti a antiliberálny, pokiaľ ide o ekonomiku, zatiaľ čo manažéri sa stali prívržencami ekonomického a sociálneho liberalizmu. Iste, netreba to absolutizovať. Môžeme ich chápať v zmysle určitého trendu. Dnes sociálno-ekonomické výzvy pohotovejšie tematizuje predovšetkým to, čo sme obyčajne nazývali „extrémnou pravicou“, než pravý či ľavý stred. Ten sa sústreďuje viac na kultúrne otázky alebo na ľudskoprávnu agendu rozličných menšín, no úplne povrchne a nedbanlivo prechádza napríklad otázkami sociálnej spravodlivosti.
Médiá aj analytici rôzneho druhu sa uskromňujú jednoduchým konštatovaním, že FN je extrémistická pravicová strana. Pôsobí však v politickom systéme Francúzska už 43 rokov, teda väčšinu piatej republiky, a vôbec nie ako marginálny prvok. Nejde ani o sezónny protestný „úlet“.
Francúzsky Národný front bude existovať, pokiaľ budú existovať neriešené problémy, ktoré dlhodobo dáva do centra svojho záujmu: neriadená globalizácia a jej sociálno-ekonomické dôsledky. Najviac voličov FN nekorešponduje ani tak s územiami, kde žije veľa imigrantov, ale so zónami, ktoré sú najvýraznejšie poznačené rozličnými nerovnosťami.
Strana je politicky socializovaná, v posledných rokoch sa profesionalizovala a snaží sa zbaviť negatívneho i groteskného imidžu, ktorý jej vybojoval otec súčasnej predstaviteľkyJean-Marie Le Pen.
To, že FN má toľko členov a voličov, svedčí o kríze štandardných politických pozícií. Ľudovci a sociálni demokrati konvergovali k stredu tak, že sa dajú ťažko postrehnúť medzi nimi významné ideologické rozdiely. Z politiky sa vytráca zápas myšlienok, priestor dostávajú expertné a technokratické riešenia. Preto akékoľvek prihlásenie sa k ideám môže vyzerať extrémisticky.
Súčasní konzervatívci i progresívni socialisti sú obviňovaní z extrémizmu, keď sa každý z nich zo svojho brehu usiluje narúšať konformizmus spochybňovaním spoločenských trendov. Predstavitelia týchto prúdov sú z verejnej diskusie odsúvaní bokom. Ich vylúčením robíme medvediu službu: pomáhame im ešte viac sa uzatvárať do vlastného sveta.