Ako vyzeralo zjednocovanie etnických komunít žijúcich v rozličných štátoch „inak“, teda formou ultimát, bolo možné vidieť pred dvadsiatimi rokmi v bývalej Juhoslávii. Zjednocovanie „inak“ sa dá uskutočniť jednostrannými politickými aktmi, ale aj etnickými čistkami alebo zásahom cudzej mocnosti, ako sa to stalo v prípade Podnesterska, Abcházska, Južného Osetska a najnovšie Krymu.
Navyše vyhlásenia Ramu a kosovského ministra zahraničných vecí Hashima Thaciho opakovane naznačujú, že prakticky žiadne právne akty či politické deklarácie, týkajúce sa garantovania existujúcich štátnych hraníc, či už na západnom Balkáne, alebo mimo neho, nemusia byť záväzné, ak jeden z aktérov disponuje dostatočnou silou na to, aby ich porušil.
Také jednostranné vyhlásenie nezávislosti Kosova prakticky spochybnilo nielen zásady Charty OSN, Záverečného aktu Helsinskej konferencie z roku 1974, ale aj závery Badinterovej komisie zo začiatku 90. rokov ohľadne usporiadania a následníctva po bývalej Juhoslávii.
Anexia Krymu ukázala, že ani podpis hlavy štátu pod Budapeštianskou deklaráciou, ktorá si podľa ruskej ústavy nevyžaduje ratifikáciu v parlamente, nie je záväzný. Spomínané kosovsko-albánske deklarácie zase spochybňujú deklarácie, podľa ktorých je spojenie Kosova s Albánskom neprijateľné. Napokon naznačujú, že predstavitelia oboch krajín nemyslia vážne svoje slová o multietnickom Kosove. Situácia nealbánskeho obyvateľstva, ktoré má garantované v Kosove politické zastúpenie a akú-takú ochranu medzinárodného spoločenstva, by bola v zjednotenom štáte iná už len vzhľadom na jeho početnú marginalizáciu.
V prípade zjednotenia „inak" by zrejme možnosti medzinárodného spoločenstva zasadzovať sa o menšinové práva boli podstatne slabšie ako v súčasnosti. Napokon, keby došlo k takejto územnej zmene, zrejme by svoje požiadavky nastolili aj iné národnosti žijúce v regióne. Slová o unikátnosti prípadu Kosova by boli ešte menej vysvetliteľné ako v roku 2008.
Ramove slová treba vnímať aj ako súčasť nátlaku na Srbsko zo strany Kosova, ktorého ministerka pre dialóg Edita Tahiriová pred dvoma týždňami obvinila Belehrad z pomalej implementácie Bruselskej dohody o normalizácii vzťahov medzi Srbskom a Kosovom z roku 2013. Pritom však len v decembri 2014 dal srbský ústavný súd tejto dohode „zelenú“, keď ju označil za politickú deklaráciu a nie za právny akt, a obe strany dospeli vo februári k dohode o súdnictve.
Hoci predstavitelia EÚ odmietli Ramove vyjadrenia ako provokatívne a neprijateľné, žiada sa aj vyjadrenie zástupcov NATO, keďže Albánsko je jeho členom. Je to potrebné práve v situácii, keď aj mnohí kritici aliancie akceptujú jej potreby po udalostiach na Ukrajine.
Nacionalizmus a územný revizionizmus totiž môžu osloviť lídrov balkánskych štátov, ktorých občania sú frustrovaní ekonomickou stagnáciou, narastajúcimi sociálnymi rozdielmi a politickými konfliktmi. Popri Albánsku sa to týka najmä Macedónska, paralyzovaného politickými protestmi a kriminalizáciou opozície, Srbska i Bulharska. Napokon oživovanie ducha 90. rokov, jednostranných krokov a nátlaku na susedov je aj výzvou na oživenie spomaleného procesu integrácie týchto krajín do EÚ.