Pretože odkedy Barack Obama oznámil vôľu na zmenu zahraničnej politiky voči Kube, rozhovory medzi vysokými predstaviteľmi oboch štátov kontinuálne pokračujú, no v praxi sa nemení nič. Len to, že moderátorky kubánskych televíznych správ prvý raz po vyše polstoročí referujú o USA priateľsky, opakujúc zaklínadlo „rozhovory pokračujú“.
V sobotu 11. apríla sa na siedmom summite amerických krajín v Paname odohralo historické stretnutie prezidentov Kuby a USA, Raúla Castra a Baracka Obamu. Osobný rozhovor prezidentov oboch krajín – prvý od roku 1956 – symbolicky vyjadril nielen vážnosť zámeru obnoviť zmrazené diplomatické vzťahy medzi USA a Kubou, ale stal sa aj symbolom konca jednej paradigmy. Obamovými slovami, „časy, keď USA presadzovali v Strednej a Južnej Amerike svoje záujmy s predpokladom beztrestnosti, sú preč.“
Ak Spojené štáty berú na vedomie zmenu situácie politickej nerovnováhy medzi globálnym Severom a globálnym Juhom, svoj ďalší vývoj vzťahov s Latinskou Amerikou jednoducho nemôžu uskutočňovať bez pripustenia zmeny prístupu k vzťahom s Kubou. V tomto smere naplnila kubánska revolúcia jedno zo svojich zásadných posolstiev: Kuba sa stala, a už sa nikdy neodstane, rozhodujúcim hráčom na poli medzinárodnej politiky, ktorého postoj sa nebude dať odmietať bez vôle na rovnocenný dialóg. Pretože práve rovnocenný dialóg medzi predstaviteľmi USA a Kuby je tá skutočne historicky najvýznamnejšia „senzácia“.
Výsledkom rozhovorov by malo byť nielen obnovenie diplomatických vzťahov, ale predovšetkým zrušenie ekonomickej blokády voči Kube z roku 1961, ktorú ešte pritvrdil Torricelliho zákon z roku 1992 a Helmsov-Burtonov zákon, schválený Kongresom USA v roku 1996. Na panamskom summite sa hovorilo aj o jednej z podmienok zrušenia blokády, ktorou je vyňatie Kuby zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus. Tému za zatvorenými dverami otvorili aj ministri zahraničných vecí John Kerry a Bruno Rodríguez, ale hoci „rozhovor bol plodný“, konečné rozhodnutie nepadlo. Rozhovory pokračujú.
Práve ukončenie blokády (kubánska strana sa veľmi dôsledne vyhýba termínu „embargo“) je otázka, ktorá vyvoláva najväčšiu zvedavosť svetovej verejnosti. Vo všeobecnosti prevláda na Kube skeptický názor, že v skutočnosti ani jednej strane o jej odstránenie nejde: USA politiku ekonomickej vojny potrebujú, aby sa mohli ostrova beztrestne zmocniť, a kubánskej vláde rétorika obete vyhovuje, lebo ňou môže ospravedlňovať vlastné zlyhania vo sférach, na ktoré blokáda nemá žiadny vplyv. Toto pozorovanie v mnohom triafa do čierneho. Kým napríklad riaditeľka oddelenia kubánskeho Ministerstva zahraničných vecí pre vzťahy s USA Josefina Vidal hovorí, že „prezident USA má takpovediac neobmedzené možnosti upraviť zásadné body blokády“, jedným dychom dodáva, že „neexistuje jediná sféra, ktorú by mohol modifikovať samotný prezident, pretože sú dané zákonom, ktorý schválil Kongres“. A Kongres USA s prevahou republikánskych poslancov sa ani netají svojím zdesením pri predstave, že by sa zrušenie blokády malo vyrokovať diplomatickými rozhovormi, v ktorých môže aj kubánska strana trvať na svojich podmienkach. Znemožňuje to anekcionistické ciele, dosiaľ maskované do politicky korektného jazyka boja za demokraciu.
Za otvorenou politickou vôľou predstaviteľov USA a Kuby práve preto nie je nič obskúrne. Rovnocenný dialóg je predpoklad, že Kuba napokon dokáže pretvoriť svoju spoločnosť bez ďalších drastických následkov na každodenný život obyvateľov a uvoľniť ju z kŕča rétoriky obete, presvedčenej, že je nútená žiť v ustavičnom strehu. Lenže právnych, historických a politických prekážok je priveľa a Kubánci sa asi budú ešte dlho pozdravovať vetou: „Tak ako pokračujú rozhovory?“