Vyšetrovanie sa začalo už v lete minulého roka, konečné rozhodnutie komisie sa očakáva koncom augusta. Otázka daňových sadzieb je síce prevažne vo výlučnej kompetencii národných štátov, špecifické daňové podmienky pre firmy však už tak celkom nie.
V skutočnosti sú formou štátnej pomoci – zvýhodnením voči iným účastníkom trhu – a pre ňu platia na spoločnom európskom trhu spoločné pravidlá. Ak teda Brusel rozhodne, že Írsko porušilo daňovými dohodami európske pravidlá pre štátnu pomoc, môže mu nariadiť, aby od spoločnosti vybral daň aj za predchádzajúce obdobie. A to by bola poriadne tučná suma.
Predbežné hodnotenie z vlaňajšieho septembra nebolo pre Apple povzbudivé. Minulotýždňové varovanie akcionárom bolo prvým signálom, že riziko pokuty reálne pripúšťa. Dublin aj predstavitelia spoločnosti pre médiá dookola opakujú, že nerobili nič nelegálne. Konali v zhode s daňovými pravidlami krajiny…
Nuž, áno aj nie. Apple a ďalšie firmy ako Google, Amazon… možno žiadne daňové zákony neporušili. Nemuseli. Zákony mali dosť dier, aby im umožnili takmer úplne sa vyhnúť plateniu daní. Vlastne, pardon. Efektívne daňovo plánovať.
Apple bol jedným z priekopníkov schémy, ktorá umožňuje s využitím pobočiek v Írsku, Holandsku a v niektorom z daňových rajov minimalizovať dane zaplatené v USA aj európskych krajinách ako Nemecko, Francúzsko či Británia. Iné variácie využívali skutočne ústretové „daňové dohody“ s úradmi v Luxembursku či iné schémy, v ktorých sa duševné vlastníctvo, licencie, zisky presúvajú medzi pobočkami roztrúsenými v rôznych kútoch planéty s tým istým cieľom. Vyhnúť sa plateniu daní.
V lete sa ukáže, ako myslí komisia boj s „agresívnymi daňovými praktikami“ vážne. V hľadáčiku má aj pár ďalších firiem. No využívanie pravidiel pre štátnu pomoc má svoje limity. Ak chcú európske krajiny zabrániť agresívnej daňovej optimalizácii, potrebujú lepšiu spoluprácu v daňovej politike. Ak má byť účinná, musí sa týkať aj daňového základu a sadzieb priamych daní.
Tu však narážame na oblasť, ktorá je pre mnohé členské krajiny politické tabu. Reči o „suverenite v daňovej oblasti“ sú často používanou zásterkou. V hre však ide o konkrétne ekonomické záujmy. Niekomu určite vyhovuje „výhodné“ zdaňovanie duševného vlastníctva v Holandsku, diery v daňových pravidlách Írska, ústretové dohody s luxemburskými úradmi či labyrint schránkových firiem na ostrovoch patriacich pod britskú korunu.
Zatiaľ sa „spravodlivosť“ díva iným smerom. Minulý štvrtok obvinil luxemburský súd francúzskeho novinára, ktorý v roku 2012 ako prvý zverejnil materiály Luxleaks. Na ne nadväzovali dokumenty publikované v novembri 2014 Medzinárodným centrom investigatívnej žurnalistiky. Ukazujú, ako audítorská spoločnosť Pricewaterhouse Coopers v súčinnosti s luxemburskými úradmi pomáhala firmám – vrátane globálnych gigantov ako IKEA, Deutsche Bank či Apple – znížiť korporátne dane takmer na nulu.
Dvoch bývalých zamestnancov Pricewaterhouse Coopers, vďaka ktorým sa informácie dostali k médiám, obvinili z krádeže, porušenia profesionálneho tajomstva a neoprávneného prístupu do dátových systémov. Tým, čo neférovo oberali verejnosť o miliardy nezaplatením daní, zatiaľ nehrozí nič. Nerobili predsa nič nelegálne.