Čitateľov oboznamuje so skúsenosťami, ktoré pri kontaktoch s maďarskými politikmi v rokoch 2010 až 2013 zažila. Pri týchto rozhovoroch sa často dostávala do nedorozumení, preto ten sarkastický podnadpis jej knihy – Demokracia v Budapešti. Kounalakisová analyzuje udalosti, ktorým nerozumela.
Je racionálne plánovanie budúcnosti pomocou skresleného pohľadu na minulosť a naznačenie možnosti presadzovať národné záujmy použitím sily?Štefan Markuš
Spomína si na výrok exprezidenta Pála Schmitta, ktorý odznel po jeho inauguračnej prísahe (29. 8. 2010): „Naša mládež musí konečne počuť, že Maďari nie sú lúzeri!“ Pre Kounalakisovú bola táto veta nezrozumiteľná. Zmysel prezidentovho odkazu jej vysvetlil turistický sprievodca mestom: „Maďari boli lúzermi vo svojich dejinách, lebo prehrali každú vojnu, do ktorej sa zaplietli. Preto je Jobbik populárny medzi univerzitnými študentmi. Ponúka národu inovovaný národný príbeh, ktorý je o výnimočnosti Maďarov, a nie o lúzerstve.“
Nový národný príbeh
Veľvyslankyňa konfrontovala aj hovorcu vlády Viktora Orbána Zoltána Kovácsa po obhajovaní ľudskoprávnych téz tohto nového maďarského príbehu pred funkcionármi Helsinského výboru USA. „Pokiaľ pre maďarských Židov bol holokaust najväčšou tragédiou, pre ostatných Maďarov bola oveľa väčšou tragédiou Trianonská mierová dohoda,“ povedal. Kovács tento výrok vysvetľoval tým, že porovnaním dôsledkov holokaustu a Trianonu chce Maďarom pomôcť k lepšiemu porozumeniu trianonskej traumy.
„Ako môže niekto tvrdiť, že smrť pol milióna maďarských Židov je porovnateľná s Maďarmi, ktorí sa síce ocitli mimo hraníc Maďarského kráľovstva, ale zostali medzi živými?“ kladie čitateľom memoárov otázku Kounalakisová.
Zámerom nového národného príbehu je teda potreba pripomínať historickej krivdy po rozbití monarchie. U našich južných susedov jestvuje prepracovaný vzdelávací program, ktorým sa napráva vedomie, že Maďari nie sú lúzermi vlastnej histórie, ale jej obeťami. Preto bol potrebný zákon o novom štátnom sviatku, Dni národnej súdržnosti, oslavovanom vždy 4.¤júna. Uzákonenie kolektívnej pamäti je ráznym vykročením k nezabúdaniu.
„Nové ponímanie“ minulosti sa prejavuje aj stavaním nových pamätníkov znázorňujúcich mučenícky osud maďarského národa. Jedným z nich je gilotína rozsekávajúca územie Uhorska, ktorá je, mimochodom, postavená v Slovákmi obývanom meste Békéšská Čaba…
Historické prehry napriek pocitu nostalgie dokážu kreatívne formovať aj myseľ bodrého suseda. V maďarských krčmách možno počuť vtipné ľudové porekadlá, ako: „Po Világoši si už neštrngáme s pivom“ (povstalci sa v roku 1849 vzdali Habsburgovcom) a „Po Trianone už nedrukujeme francúzskemu futbalu“ (čo zľudovelo po podpísaní Trianonskej dohody v roku 1920). Porekadlá, ktoré obohacujú diskusie, súčasne zhromažďujú aj dôvody pre nesúhlas s krutou minulosťou. Pocity krivdy a martýrstva, zdá sa, ani európanstvo nelieči. Sú iba užitočným zahmlievaním a podporujú rast množiny sympatizantov romantickej predstavy z obdobia vládnutia Miklósa Horthyho o rekonštrukcii konštitučnej monarchie.
Všetky reči o demokracii
Kánon o novom národnom príbehu má za cieľ oživovať vedomie historickej krivdy. Prejudikuje však aj možnosť vytesnenia istej etnickej skupiny z majoritného obyvateľstva. Či maďarských Židov nebolel Trianon? Myšlienková konštrukcia Trianon verzus holokaust nenaznačuje vhodné východisko z labyrintu dejinných udalostí.
Čudné vyhlásenie urobil nedávno minister pre ľudské zdroje Zoltán Balog v Satu Mare pri otváraní gymnázia reformovanej cirkvi: „Potrebujeme silu na to, aby sme ochránili to, čo je naše.“ V tejto súvislosti je namieste otázka: Je racionálne plánovanie budúcnosti pomocou skresleného pohľadu na minulosť a naznačenie možnosti presadzovať národné záujmy použitím sily? Americká diplomatka postrehla, že premiér sa neraz chváli štatútom bojovníka za slobodu. Na rozlúčkovej recepcii ju prekvapil, keď parafrázoval Milana Kunderu (z románu Neznesiteľná ľahkosť bytia): „My Maďari trpíme ťarchou vlastnej histórie. Vy Američania trpíte ľahkosťou vašej histórie.“ Stihla pohotovo replikovať: „Pre Kunderu znamenala sloboda vymanenie sa z teroru, najmä z teroru vlády.“ „Všetky tie reči o demokracii sú bullshit!“ odvrkol nediplomaticky Orbán. Bolo to posledné posolstvo, ktoré si veľvyslankyňa s gréckymi koreňmi odniesla z Budapešti.
Na záver je vhodné pripomenúť, že ak Hillary Clintonová vyhrá voľby o Biely dom, potom „Madam Ambassador“ bude pravdepodobne súčasťou jej administratívy – ak nie v pozícii poradkyne pre zahraničnú politiku, tak určite pre ekonomické otázky. Na základe jej zničujúceho pohľadu na súčasnú vládnu garnitúru v Budapešti ťažko predvídať, či sa americko-maďarské vzťahy vyliečia.