Dôsledky života mimo reality

Nielen človek, ale aj spoločnosť, ak chce, sa môže stále učiť. Slovensko je bohatšie o novú skúsenosť. Zažilo prvý masový míting so skutočne agresívnymi dozvukmi.

26.06.2015 14:00
debata (13)

Letiace kamene v uliciach hlavného mesta vyvolali oprávnené rozhorčenie. Kritické hlasy zväčša hovoria o aktéroch, nech už sa narodili u nás, alebo u blízkeho suseda, ale, žiaľ, nespájajú sa s hlbšou analýzou tohto u nás nového javu.

Námestie Slovenského národného povstania v Bratislave si mnoho pamätá. V druhej vlne ponovembrových zmien na konci česko-slovenskej éry ho omnoho hustejšie zaplňovali tiež stúpenci s národnou agendou. Vtedy išlo však o niečo iné – o rovnoprávne postavenie päťmiliónového národa v rámci Európy.

Priame a nepriame vojenské zásahy niektorých veľmocí vyvolali neovládateľný deštrukčný proces. Ignorovanie medzinárodného zločinu motivuje prevádzačov.

Z úst sympatizantov vtedajšej Matice slovenskej zaznelo, ako to už býva na obrovských zhromaždeniach, všeličo, ale slovník bol zásadne kultivovanejší, ako sa používa na rozličných frontoch dnes. Kritici objektívneho procesu zvrchovanosti vtedy veľmi emotívne reagovali na vajíčka, ktoré smerovali na dvoch budúcich prezidentov Českej republiky. Často to až hystericky interpretovali. Vtedy sa prah citlivosti nachádzal celkom inde ako dnes.

Nedávny míting zorganizovali iné združenia a iná generácia, ktorá dospievala a politicky sa socializovala už v súčasnom politickom systéme. A použila iné slová, ale aj prostriedky. Nie vajíčka, ale dlažbové kocky – proti dieťaťu v kočíku, proti cyklistickému pretekárovi, proti policajtom a ostatným občanom. Pokiaľ by išlo o malé skupinky chuligánov, problém by spočíval v ich individuálnej psychickej podstate. Masové útoky hovoria o spoločenskom probléme, ktorý sa nevyrieši bez politických prostriedkov.

Keď sme kritickí k tomu, čo sa stalo, mali by sme byť kritickí aj k prostrediu, ktoré to vyvolalo. Je dobré, že roky zaznamenáva naša polícia menej agresívnych fyzických útokov ako v minulosti. Ale agresivita sa z našej spoločnosti nevyparuje. Presúva sa do verbálnych a mentálnych oblastí.

Mnohé diskusie o štandardných politických problémoch sú podfarbené vybičovanou polaritou a personalizovanou nenávisťou. Oponentov ostrakizujeme aj vtedy, keď sa lúčia s pozemským svetom. Zabúdame, že spoločnosť a choroby v nej nadobúdajú mnoho rozmerov.

Mnohí, aj tí,čo majú strach z národne podfarbených pohybov, veľmi rýchlo označia problém a ponúkajú ešte rýchlejšie riešenie. Hoci majú strach z nacionalistov a používajú celkom iný slovník, tiež prichádzajú k stereotypným fundamentalistickým záverom. Niekedy to vyzerá, akoby nešlo o riešenie spoločenských problémov, ale o psychické vnútorné vyventilovanie sa.

Problém presahuje štátne hranice. Model politického usporiadania sa vzďaľuje od spoločenskej reality. Kritici zaužívaného „jediného vhodného“ typu demokracie sú považovaní za kacírov a nebodaj aj za odporcov samotnej demokracie. A pritom v odborných kruhoch vychádzajú veľmi zaujímavé knižky alternatívne zmýšľajúcich autorov. Kniha Brita Colina Croucha o existujúcej postdemokracii zažila už dvanásť vydaní.

Nielen tradičné inštitúcie demokracie vnútri štátov, aj samotná Európska únia, pri všetkej tej krásnej myšlienke, z ktorej vznikla, strácajú z roka na rok autoritu.

Vplyv národných a antiintegračných strán rastie. Namiesto predvídania sa jej spohodlnení reprezentanti usilujú mnohé problémy iba hasiť. Niekedy aj olejom. Akoby chytali vývoj za chvost. Nehľadajú, a preto ani nenašli liek na znižujúcu sa účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu, v ktorej Slovensko dosiahlo trikrát za sebou rekord v spodnej hranici. Našich trinásť percent málokoho trápi u nás, ale aj za hranicami.

Podľa Úradu vysokého komisára pre utečencov (UNHCR) koncom minulého roku evidovali na celej Zemi temer 60 miliónov emigrantov. Zúfalý záujem o starý kontinent zapríčinil jeho niekdajšie aj súčasné hriechy. Kolonializmus odnaučil spravovať samých seba. Nerovnoprávne hospodárske vzťahy komplikujú prekonávanie ekonomickej zaostalosti.

Priame a nepriame vojenské zásahy niektorých veľmocí vyvolali neovládateľný deštrukčný proces. Ignorovanie medzinárodného zločinu motivuje prevádzačov. Vlani pri pokusoch nelegálne sa preplaviť do Európy zahynulo tri a pol tisíca nešťastníkov, teda viac ako pod osudnými dvojičkami v septembri 2001.

Tieto čísla vyžadujú chladnú hlavu a strategické riešenia, a nie diletantizmus. Nemožno sa čudovať, že unáhlené, neskoré, zlé a komunikačne odfláknuté rozhodnutie o kvótach pre utečencov rozhorčilo nielen agresívnu menšinu, ale aj umiernenú väčšinu.

© Autorské práva vyhradené

13 debata chyba
Viac na túto tému: #utečenci #extrémisti #kvóty pre cudzincov