V Žurnále portálu Pravda.sk bol 22.6.2015 zverejnený rozhovor s folkloristkou Alžbetou Lukáčovou, ktorá okrem iných skreslených a zavádzajúcich tvrdení na adresu SOZA uvádza –
„Organizátori podujatí, na ktorých znie tradičná ľudová hudba, sú v podstate legálne šikanovaní a súčasný stav je voči tomuto druhu hudby vyslovene necitlivý. (…) V súčasnosti platný zákon obsahuje povinnosť nahlásiť organizácii kolektívnej správy každé verejne uskutočnené podujatie a odovzdať z neho tzv. playlist, teda zoznam všetkých diel, ktoré sa budú hrať – bez ohľadu na to, či ich zákon v skutočnosti chráni, alebo nie.“
SOZA odmieta akékoľvek obvinenia o šikanovaní, zástupcovia SOZA si uvedomujú, že usporiadatelia kultúrnych podujatí vykonávajú zodpovednú a náročnú činnosť, ktorá vo významnej miere formuje kvalitu nášho kultúrneho prostredia. V ňom majú nespochybniteľné postavenie aj organizácie kolektívnej správy, ktoré zodpovedajú za vykonávanie medzinárodných štandardov ochrany autorských hudobných diel na našom území.
Nahlasovanie hudobného repertoáru použitého na verejných podujatiach sa nerobí samoúčelne kvôli SOZA, ale v záujme autorov použitých diel, ktoré má SOZA povinnosť chrániť. SOZA na základe nahláseného zoznamu predvedených diel (playlistu) posudzuje, či pred konaním podujatia potrebuje jeho usporiadateľ licenciu alebo nie. V prípade, že z playlistu vyplýva, že na podujatí budú použité chránené diela, SOZA poskytne jeho usporiadateľovi licenciu. Ak usporiadateľ nemá záujem používať diela z repertoáru SOZA, licenciu nepotrebuje. Na základe jednoduchého úkonu zo strany organizátora je teda SOZA informovaná o konaní podujatia a na jeho základe vyhodnocuje potrebu získania licencie. Prakticky ide o jednu e-mailovú správu alebo list.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„SOZA chce mať čo najväčšiu kontrolu nad hudbou, ktorá verejne znie.“
Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam (SOZA) je súčasťou medzinárodného systému ochrany autorských diel, zastupuje domácich autorov a na základe 67 medzinárodných zmlúv zastupuje vyše milióna autorov z celého sveta. SOZA zastupuje nositeľov práv – autorov, upravovateľov, aranžérov hudby a autorov slovesnej časti diela – textu, libreta ako aj vydavateľov týchto diel. Činnosť SOZA a jej oprávnenia sú upravené predovšetkým v Autorskom zákone, svoju činnosť vykonáva v zmysle a podľa oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry pod jeho dohľadom.
Poslaním SOZA je zabezpečenie aplikácie medzinárodných štandardov, okrem iného aj s cieľom čo najpresnejšej identifikácie diel použitých na všetkých koncertoch tak, aby domáci autori rovnako ako zahraniční tvorcovia, dostali príslušnú odmenu za použitie ich diel na našom území. Inými slovami, SOZA musí na základe zákona kontrolovať použitie súkromného vlastníctva – autorských diel v mene ním zastupovaných autorov a vydavateľov.
A. Lukáčová mylne interpretuje existenciu a fungovanie organizácie kolektívnej správy len cez zúženú optiku činnosti vo vzťahu k organizácii verejných kultúrnych podujatí. SOZA dlhoročne na odbornej úrovni spolupracuje s televíznymi a rozhlasovými vysielateľmi, káblovými operátormi, prevádzkovateľmi online služieb a mnohými ďalšími subjektmi.
Vyjadrenia A. Lukáčovej vychádzajú z neznalosti a nepochopenia dvoch základných pilierov, na ktorých stojí systém ochrany autorských práv v Slovenskej republike.
Prvým pilierom je notifikačná povinnosť, ktorého účelom je zabezpečenie reálnej možnosti výkonu dohľadu nad používaním chránených diel v SR. Je potrebné zdôrazniť, že tento princíp, nie je akýmsi výmyslom SOZA, ide o štandardný mechanizmus, prevzatý z medzinárodného priestoru.
Druhým pilierom je zabezpečenie čo možno najväčšej možnej adresnosti prerozdelenia vybraných autorských odmien medzi príslušných nositeľov práv.
V danom prípade ide o dva úplne samostatné a zmysluplné procesy. Organizácia kolektívnej správy je osobitný druh právnickej osoby, ktorý vykonáva svoju odbornú činnosť na základe zákona, s presne stanovenými právami a povinnosťami, podliehajúcimi vydaniu oprávnenia na činnosť od ústredného orgánu štátnej správy – Ministerstva kultúry.
Z práva Európskej únie, medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná, ako aj z príslušných judikatúr vyplýva, že členské štáty musia prijať všetky potrebné mechanizmy na ochranu autorských a súvisiacich práv na svojom území.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„Problém je, že vznikla neslobodná situácia treba nahlásiť celú produkciu, teda aj tú, na ktorú sa zákon nevzťahuje. Lebo sa vychádza akoby z prezumpcie viny: občania, chcete podvádzať, preto nám budete nahlasovať všetko, čo robíte a my ďalej posúdime či – a koľko – budete platiť.“
Predpojatá snaha A.Lukáčovej o vytváraní akejsi ilúzie o nejakej forme viny občanov je v rozpore s realitou. A. Lukáčová vyvoláva negatívny dojem, že v dôsledku činnosti organizácií kolektívnej správy sa pôsobnosť zákona rozširuje aj na situácie, na ktoré zákon nepamätá. To je však v priamom rozpore so znením konkrétneho ustanovenia, ktoré stanovuje oznamovaciu povinnosť pre všetkých usporiadateľov všetkých verejných kultúrnych podujatí, pri ktorých dôjde k tzv. verejnému vykonaniu hudobného diela.
Je potrebné uviesť, že SOZA sa pri riešení licencovania chráneného repertoáru takmer každodenne stretáva s nekalými praktikami špekulantov, ktorí sa pod zámienkou údajného použitia nechránenej folklórnej hudby snažia oklamať systém a vyhnúť sa úhradám autorských odmien za chránené diela, ktoré v skutočnosti používajú. Platný Autorský zákon (AZ) motivuje používateľov nechránených diel k tomu, aby nahlasovali podujatia pred ich uskutočnením tak, aby bolo možné overiť pravdivosť údajov, vzťahujúcich sa na tvrdenia o použitom chránenom, či nechránenom repertoári. V rámci rokovania medzi poslancami NR SR a vedením SOZA na pôde MK SR zaznel spoločný záujem – aby sa usporiadatelia verejných podujatí neschovávali za nechránenú tradičnú ľudovú tvorbu.
Platný Autorský zákon zaväzuje a nariaďuje organizácii kolektívnej správy (v prípade hudobných diel SOZA) vykonávať činnosť súvisiacu s autorsko-právnou ochranou „riadne a s odbornou starostlivosťou“. Aby bolo možné v praxi efektívne realizovať ochranu autorských diel ako aj odborne rozlíšiť nechránené diela od chránených, vyplýva pre organizátorov verejného kultúrneho podujatia zo zákona jednoznačná povinnosť – nahlásiť organizácii kolektívnej správy (v prípade hudobných diel SOZA) usporiadanie takéhoto podujatia a jeho hudobný program. Ustanovenie §81 ods. 6 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov uvádza jednoznačne: „Pri verejnom vykonaní hudobného diela je usporiadateľ verejného kultúrneho podujatia povinný pred uskutočnením podujatia oznámiť príslušnej organizácii kolektívnej správy program podujatia, v ktorom ku každému dielu, ktoré má byť verejne vykonané, uvedie jeho názov a údaj o autorstve; ak usporiadateľ tieto skutočnosti organizácii kolektívnej správy neoznámi, predpokladá sa, že na podujatí budú verejne vykonané len tie diela, ku ktorým právo na verejné vykonanie spravuje organizácia kolektívnej správy, kým sa nepreukáže opak.“
SOZA postupuje v zmysle Autorským zákonom stanovenej povinnosti voči všetkým organizátorom verejných kultúrnych podujatí rovnako. Spomenuté ustanovenie sa týka všetkých verejne vykonaných diel, nielen určitého žánru, akým je napríklad folklórna hudba.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„Toto je stav, ktorý sme na rokovaniach so SOZA chceli zmeniť. Po dlhých neproduktívnych stretnutiach sme to uzavreli tak, že je potrebné zmeniť autorský zákon.“
SOZA sa intenzívne usilovala hľadať v rámci platného Autorského zákona a možností vykonávacej praxe riešenia, pri ktorých by bolo možné napomôcť zjednodušiť administratívne povinnosti, vyplývajúce zo zákona pre organizátorov hudobných podujatí zameraných na rozvoj tradičnej slovenskej ľudovej hudby už od roku 2013. Na podnet vedenia SOZA došlo s folkloristami k viacerým rokovaniam aj na pôde Ministerstva kultúry, ich cieľom bola maximálna snaha hľadať možnosti pre riešenie problematiky tzv. playlistov pri folklórnych podujatiach. Zo strany SOZA bolo ponúknuté medzinárodne štandardné riešenie, ktoré sa osvedčilo pri používateľoch hudby z iných oblastí – založenie občianskeho združenia pre všetkých usporiadateľov, ktorí preukázateľne organizujú verejné podujatia zamerané na nechránený folklór. Tento životaschopný návrh bol folkloristami T. Brunovským, A. Lukáčovou, P. Obuchom odmietnutý.
Folkloristi nevyužili možnosť pripomienkovať znenie zákona na ploche takmer jedného roka, ktorú poskytlo ministerstvo kultúry všetkým subjektom, pôsobenie ktorých nový AZ ovplyvňuje.
A. Lukáčová patrí k tejto skupine folkloristov, ktorí si po uplynutí pripomienkovania nového Autorského zákona nátlakom z pozície – my sme folkloristi, kto je viac – vynútili také zmeny v novom zákone, ktoré síce vyhovujú folkloristom, ale poškodzujú ostatných autorov hudobných diel.
Je pravdepodobný predpoklad, že zo strany Ministerstva kultúry došlo k predmetnej zmene v dobrej viere a snahe odstrániť „byrokratické zaťaženie“ usporiadateľov podujatí, zameraných na rozvoj tradičnej ľudovej kultúry v zmysle požiadaviek folkloristov, ktorí petíciu na zmenu namietaného ustanovenia AZ iniciovali. Text petície, na základe ktorej došlo k zmene § 168 nového AZ však obsahuje nepresné, zavádzajúce informácie, čím bola verejnosť uvedená do omylu. Petícia obsahuje napr. tvrdenie, že povinnosť nahlasovať verejné kultúrne podujatia (notifikačná povinnosť) je v krajinách EÚ zriedkavá.
Z analýzy 20-tich verejne dostupných verzií autorských zákonov európskych štátov je zrejmé, že notifikačná povinnosť usporiadateľa verejných podujatí o použitých hudobných skladbách (tzv. playlisty) voči organizáciám kolektívnej správy je zakotvená v 12-tich z nich. V ostatných krajinách existuje táto povinnosť vo forme zmluvného vzťahu medzi usporiadateľmi a organizáciami kolektívnej správy.
V snahe objasniť dôsledky zmien AZ navrhovaných v petícii folkloristov, požiadala SOZA generálneho riaditeľa sekcie audiovízie a autorského práva, A. Škreka, o sprostredkovanie rokovania s iniciátormi petície. Pozvanie na rokovanie prijali aj poslanci NR SR, ktorí sa o predmetnú tému zaujímali – iniciátori petície účasť na rokovaní odmietli.
Zmena znenia §168, vynútená Petíciou k návrhu Autorského zákona umožňuje zneužívanie litery zákona v širokom meradle, poskytuje rozsiahly priestor pre schovávanie sa usporiadateľov verejných kultúrnych podujatí za používanie nechránenej folklórnej hudby, čím dôjde k vážnemu narušeniu systému výberu autorských odmien v oblasti verejných kultúrnych podujatí a k oslabeniu zámeru samotného ministerstva kultúry, ktorým bola snaha zabezpečiť vymožiteľnosť práv pre autorov.
Usporiadatelia verejných kultúrnych podujatí sa podľa tejto zmeny legislatívy dostávajú do pozície, v ktorej majú sami rozlíšiť, či je dielo chránené, či nechránené – a prevziať za to zodpovednosť. Je potrebné v tejto súvislosti uviesť, že v podstatnej väčšine prípadov usporiadateľ nemá možnosť posúdiť, či práve použité dielo v skutočnosti je, alebo nie je autorsky chránené.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„SOZA argumentuje, že organizátori sami nevedia, či im na podujatí znejú chránené, alebo nechránené diela. Tvrdíme, že to nevie posúdiť ani SOZA – pokiaľ neexistuje nahrávka z konkrétnej produkcie, ktorá dokazuje, ktorá pieseň a v akom spracovaní odznela.“
Usporiadateľ podujatia má podľa zákona povinnosť vopred oznámiť organizácií kolektívnej správy, aké diela chce použiť. SOZA ešte pred samotným uskutočnením podujatia vyhodnocuje, či usporiadateľ uviedol, že má záujem (alebo nie) použiť diela z repertoáru SOZA. Princíp licenčného práva je, že usporiadateľ získava súhlas na použitie diel vopred, pred ich použitím. Nie naopak. K získaniu licencie teda nie je potrebná nahrávka „konkrétnej produkcie“.
Posúdenie, či použité dielo spadá pod zoznam diel zastupovaných SOZA (v súlade so zmluvami s domácimi autormi, resp. v súlade s medzinárodnými zmluvami uzatvorenými so zahraničnými ochrannými organizáciami), je vykonávané na základe informácie poskytnutej od usporiadateľa verejného kultúrneho podujatia, ktorý má v zmysle § 81 ods. 6 oznámiť SOZA program podujatia so zoznamom hudobných diel s uvedením ich názvu a údaja o autorstve. Tento zoznam neslúži len na kontrolu či sú použité diela autorsko-právne chránené alebo nie, ale hlavne na následné prerozdelenie vybraných autorských odmien príslušným nositeľom práv (autorom a vydavateľom), ktorých diela boli v skutočnosti použité.
SOZA má ako jediná organizácia na Slovensku (na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy ako aj na základe členstva v medzinárodnej organizácii CISAC, ktorá zastupuje 230 autorských zväzov z celého sveta) prístup do neustále dopĺňanej a aktualizovanej medzinárodnej databázy, ktorá v súčasnosti registruje desiatky miliónov hudobných diel z celého sveta. Žiaden používateľ – usporiadateľ kultúrneho podujatia nedisponuje obdobnou, právne záväznou medzinárodnou databázou chránených diel, a teda na základe vlastných poznatkov má obmedzené možnosti ako zistiť, či práve ním používané dielo je dielom nechráneným/nezastupovaným.
V drvivej väčšine prípadov laický usporiadateľ nemá znalosť, či práve použité dielo v skutočnosti je, alebo nie je nechránenou ľudovou tvorbou, či nie je autorskou úpravou, o ktorej sa poslanec NR SR I. Hraško v parlamentnej rozprave k novému autorskému zákonu vyjadril „Samozrejme, že ak niekto v duchu zákona má určitý autorský prínos do hudby, tak, samozrejme, má nárok na autorskú odmenu a veci súvisiace s autorskoprávnou ochranou.“
Mnohí používatelia vychádzajú z toho, že akékoľvek dielo, ktoré evokuje znenie ľudového, možno automaticky používať bez získania súhlasu na verejné použitie. „Ľudovo znejúce“ diela majú často svojich upravovateľov a v prípade splnenia podmienky o osobitnom tvorivom spracovaní diela je táto konkrétna podoba zdanlivo „ľudového diela“ autorskoprávne chránená. Z pohľadu SOZA by situácia, kedy na základe odborného vyhodnotenia bol každý usporiadateľ (používateľ) schopný rozhodnúť o potrebnosti získania licencie a následne by na základe vlastného vyhodnotenia, či ide o chránené hudobné dielo požiadal o licenciu, by z pohľadu SOZA predstavovala vítané zjednodušenie procesu. Vzhľadom na to, že usporiadatelia takýmito odbornými a právne záväznými nástrojmi ani vedomosťami nedisponujú, nie takýto scenár v praxi realizovateľný nielen u nás, ale ani v zahraničí.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„Situácia sa stala absurdnou aj tým, že SOZA vyžaduje zoznamy skladieb napríklad z folklórnych zábav, kde vopred nikto nevie, čo vlastne zaznie.“
Tvrdenie je zavádzajúce. Nielen v prípade folklórnych zábav dochádza k zmenám programu, a to často na poslednú chvíľu. Taktiež nie sú vylúčené prípady, v ktorých usporiadateľ z nejakého dôvodu nemá možnosť poznať, a tým ani oznámiť program podujatia vopred.
Z tohto dôvodu poskytuje SOZA usporiadateľom 7-dňovú lehotu po konaní podujatia, v rámci ktorej má usporiadateľ možnosť dodať zoznam predvedených diel. Táto skutočnosť je uvedená aj v Sadzobníku autorských odmien a bola opakovane zo strany SOZA prezentovaná, či už v osobnej komunikácii s používateľmi, alebo v rámci seminárov pre verejnosť, či mediálnych výstupov.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„A pretože sa systém zvrhol, odovzdávajú sa falošné playlisty alebo organizátori zaplatia tzv. paušál a zoznamy jednoducho neodovzdajú.“
A. Lukáčová pokladá existenciu povinnosti administratívneho úkonu spočívajúceho v oznámení podujatia a jeho programu za príznak „zvrhnutia“ systému. Vo svojom zúženom a účelovom vnímaní problematiky sa uchyľuje k neodôvodneným a nepodloženým vyjadreniam o údajne „zvrhnutom systéme“ ako aj k závažným tvrdeniam o odovzdávaní falošných playlistov a zmätočným výrokom o platení „tzv. paušálov“.
Autorská odmena a jej výpočet sú transparentne stanovené a verejné prístupné v Sadzobníku autorských odmien, v ktorom nie je uvedený špeciálny paušál za „podujatie bez neodovzdaného playlistu“, ako naznačuje A. Lukáčová. V prípade licenčnej zmluvy na podujatie, na ktorom dôjde k verejnému vykonaniu hudobného diela (inými slovami predvedeniu „naživo“), je usporiadateľ povinný playlist dodať, tejto povinnosti sa nie je možné vyhnúť zaplatením nejakej „paušálnej“ čiastky.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„SOZA do zákona presadzuje nielen jeden playlist, ale dva. Jeden pred akciou, druhý spresňujúci po akcii.“
Uvedené tvrdenie je nepravdivé. Tento model kontrolnej činnosti navrhli odborníci z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. SOZA návrh akceptovala ako racionálnu reflexiu potrieb praxe. Nahlásenie použitia diel na verejnom kultúrnom podujatí vopred je kľúčové pre zachovanie možnosti reálnej kontroly a ochrany autorských práv a následné nahlásenie reálneho použitia pre prípad, že sa rozšíril alebo zmenil hudobný repertoár, ktorý zaznel na danom podujatí.
A. Lukáčová sa snaží vyvolať negatívne dojem v tom zmysle, že SOZA zasahovala do nového AZ s úmyslom vytvoriť pre segment folkloristov problematické nahlasovanie zoznamu predvedených diel.
Zákonom stanovená povinnosť predložiť úplný zoznam všetkých diel do 15 po podujatí práve vytvára pre usporiadateľa priestor reagovať na neplánované zmeny repertoáru. Na jednej strane p. Lukáčová tvrdí, že „Situácia sa stala absurdnou aj tým, že SOZA vyžaduje zoznamy skladieb napríklad z folklórnych zábav, kde vopred nikto nevie, čo vlastne zaznie“ a na druhej strane namieta proti zavedeniu povinnosti predložiť playlist do 15 dní po podujatí priamo do Autorského zákona.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„SOZA totiž presadzuje opatrenia, ktoré sú odtrhnuté od života. Nevie, v akých podobách ľudová hudba u nás vlastne existuje. Uvediem jeden z mnohých. Volali mi priatelia z Hrušova, folklórne veľmi živej obce. Chceli si urobiť zábavu. Pýtali sa ma, ako majú voči SOZA postupovať, či nemám zoznam piesní, ktoré sú tam nahlásené ako autorské.“
SOZA je v každodennom kontakte s autormi hudby a textu, vydavateľmi hudobných diel a používateľmi hudobných diel, jej predmetom činnosti je mapovanie najrozličnejších foriem používania hudby.
A. Lukáčová nevyužila možnosť odkázať svojich priateľov z Hrušova na SOZA, ktorá by im poskytla kvalifikované stanovisko vo vzťahu k plánovanému playlistu a umožnila tak nastaviť dramaturgiu podľa ich preferencií. V prípade, ak by sa rozhodli použiť zastupovaný repertoár, bola by im poskytnutá predbežná kalkulácia autorskej odmeny ako aj možnosť uplatniť si zľavu až do výšky 30%.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„ Sú vlastne ochotní pripustiť, že ich hrušovské piesne si niekto nahlásil ako svoje diela a týmto sa ich vzdať.“
Tvrdenie, že „ich hrušovské piesne si niekto nahlásil ako svoje diela“ je zavádzajúce. V prípade, ak ide o tradičnú, pôvodnú, neupravovanú ľudovú tvorbu je veľmi nepravdepodobné, aby bol niekto evidovaný ako jej autor. V prípade, ak by išlo o spracovaný hudobný materiál spomínaných „hrušovských priateľov“, ktorý si niekto iný nahlásil ako vlastné dielo je SOZA pripravená takúto situáciu riešiť.
Dlhoročná prax však ukázala, že verejnosť si v drvivej miere neuvedomuje rozdiel medzi pôvodnou, tradičnou, „ľudovou“ tvorbou, ktorá sa dedí z generácie na generáciu a autorsky spracovaným hudobným materiálom, ktorý vychádza z kultúrneho dedičstva ľudovej tvorby. V zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 Autorského zákona je „predmetom autorského práva aj nové pôvodné dielo, ktoré vzniklo osobitným tvorivým spracovaním iného diela.“ A práve aj takéto diela v zmysle Autorského zákona chráni organizácia kolektívnej správy – v tomto prípade SOZA.
Podstatou autorskej kompozície je štrukturálne jadro, uzlový tematický základ, jeho prolongácia, rozvedenie, tektonika – vnútorná výstavba umeleckého diela. Upravovatelia/spracovatelia využívajú štrukturálne jadro tematického materiálu tradičnej ľudovej kultúry a folklóru, svojou tvorivou kompozičnou činnosťou vytvárajú jeho prolongáciu, rozvedenie, tektoniku. Ťažisko ich kompozičnej práce sa teda nachádza v uvedených zložkách autorskej tvorby, ktorými tvorivo rozvíjajú štrukturálne jadro hudobného materiálu tradičnej ľudovej kultúry a folklóru. Autori – upravovatelia ľudovej, folklórnej hudby vo svojej tvorbe vychádzajú z kultúrneho odkazu ľudovej hudby, z jej nápevov a tém, či spôsobov inštrumentovania. Tento „hudobný materiál“ tvorivým spôsobom autorsky spracovávajú a premietajú ho do rôznorodých hudobných štýlov a žánrov. Ako zdroj často slúžia aj zbierky tisícok ľudových piesní, tém, či nápevov, ktoré sa nachádzajú v zborníkoch historicky zaznamenaných už od časov neexistencie záznamových médií.
„Ľudovo znejúce„ diela majú často svojich upravovateľov a v prípade splnenia podmienky o osobitnom tvorivom spracovaní diela je táto konkrétna podoba zdanlivo „ľudového diela“ autorskoprávne chránená. V oblasti folklórnej hudby sa vyskytujú aj prípady, keď laický používateľ považuje zľudovené, no chránené dielo zastupovaného autora za dielo voľné alebo nechránené.
SOZA dlhodobo komunikuje stanovisko, že k tzv. nechráneným dielam patria diela tradičnej ľudovej hudby. – autorsky nechránenej ľudovej tvorby, ktorá je typicky interpretovaná na báze hudobnej tradície toho ktorého regiónu a odovzdávaná z generácie na generáciu.
Repertoár hudobných telies, ktoré interpretujú nechránené diela, alebo hudobné improvizácie v štýle ľudovej hudby nezriedka obsahuje aj ľudové diela autorsky, aranžérsky, upravované a teda spadajúce pod autorskoprávnu ochranu.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„Organizátori netušia, za čo by mali platiť, ani komu sú tie peniaze určené.“
SOZA sa snaží rozširovať záber osvetovej činnosti v oblasti autorských práv. To však nevylučuje, že existujú používatelia, ktorí odpovede na vyššie uvedené otázky nepoznajú. Organizátori – usporiadatelia verejných kultúrnych podujatí platia za súhlas s použitím chránených hudobných diel. Tieto finančné zdroje sú autorskými odmenami, určenými nositeľom práv, t.j. autorom a vydavateľom, ktorých SOZA zastupuje.
A. Lukáčová ďalej uvádza –
„Ľudia by sa však nemali zaťažovať zoznamami a hľadaním, čo je a čo nie je chránená či nechránená hudba.“
Ide o jedno z tvrdení, s ktorým je možné súhlasiť. Spomínanú činnosť (t.j. zaťažovanie sa zoznamami a hľadanie, čo je a čo nie je chránené) SOZA dlhodobo uskutočňuje a odbremeňuje tým ľudí od určovania toho, čo je, čo nie je chránená – nechránená hudba. Všetko, čo pre toto odbremenenie musí usporiadateľ verejného kultúrneho podujatia urobiť je poslať jeden e-mail alebo list a ďalší servis mu poskytne SOZA.
Podľa zmeny §168 nového Autorského zákona, ktorú A. Lukáčová presadzovala budú však práve usporiadatelia verejných kultúrnych podujatí postavení do pozície, v ktorej majú sami rozlíšiť, či je dielo chránené, či nechránené – a prevziať za to zodpovednosť.
ZÁVER
Pre rozvoj kultúry na Slovensku je spolupráca usporiadateľov a organizácií kolektívnej správy nevyhnutnosťou. Riešenia, vyhovujúce obom stranám môžu vzniknúť len v korektnej komunikácii, ktorá berie do úvahy reč faktov a argumentov. SOZA sa k takejto spolupráci verejne hlási.
V dôsledku zverejňovania nepresných, skreslených informácií, často vytrhávaných z kontextu dochádza k efektu negatívnej reakcie verejnosti voči ochrane autorskej tvorby, čo oslabuje spoločenskú pozíciu autorov – tvorcov domácej kultúry. Takéto kontraproduktívne aktivity majú v konečnom dôsledku nepriaznivý dopad na postavenie kultúry na Slovensku, ktoré sa Ministerstvo kultúry SR prostredníctvom implementácie dokumentu Stratégia rozvoja kultúry usiluje posilniť a priblížiť tak Slovensko bližšie k medzinárodným štandardom.
SOZA poskytuje svoj servis ako aj zastupovaný repertoár celému portfóliu používateľov za tým účelom, aby mala verejnosť čo najjednoduchší prístup k hudobným dielam. Televízni a rozhlasoví vysielatelia, kábloví a satelitní operátori, prevádzkovatelia hudobných online služieb, usporiadatelia verejných kultúrnych podujatí, prevádzkovatelia barov, reštaurácií, diskoték a mnohí ďalší – všetci tí môžu vďaka fungovaniu medzinárodného systému, ktorého je SOZA súčasťou, legálne šíriť hudbu vo verejnom priestore.