Takzvaná Správa piatich predsedov – Európskej komisie, Európskej rady, Európskej centrálnej banky, Euroskupiny (ministri financií) a v poslednej chvíli sa tam podarilo dostať aj šéfovi europarlamentu – nadväzuje na podobný dokument z roku 2012. Vtedy malo Európsku menovú úniu spasiť vytvorenie bankovej únie, užšia integrácia rozpočtových politík, vrátane samostatného rozpočtu eurozóny a európskych dlhopisov v oslabenej podobe, lepšia koordinácia hospodárskych politík a posilnenie demokratickej legitimity.
O tri roky neskôr tu máme okresanú bankovú úniu a systém makroekonomickej koordinácie, ktorý síce pomáha napĺňať agendu deregulácie a liberalizácie, ale neprispieva k vyrovnaniu rozdielov medzi jednotlivými ekonomikami. Šéfovia európskych inštitúcií tak prichádzajú s novým plánom dobudovania eurozóny.
Vo viacerých oblastiach recykluje myšlienky z roku 2012, akurát vypúšťa tie ambicióznejšie. Zmienku o mutualizácii dlhov by ste hľadali ťažko. Namiesto rozpočtu eurozóny, ktorý mal pomôcť vyrovnávať asymetrické dôsledky krízy na členov menovej únie, sa hovorí o potrebe vytvorenia akéhosi rozpočtového stabilizačného mechanizmu. Ale až v dlhodobom horizonte, ktorý bude podmienený „podstatnou mierou ekonomickej konvergencie, fiškálnou integráciou a ďalšou koordináciou a prepájaním rozhodovania o národných rozpočtoch“. Čo v súčasnej situácii znamená asi toľko ako nikdy.
Pár nových návrhov však predsa nájdeme. Napríklad vytvorenie národných úradov pre konkurencieschopnosť. Mali by to byť nezávislé inštitúcie, fungujúce podobne ako rady pre rozpočtovú zodpovednosť. V kontexte súčasného politického nastavenia EÚ asi nikoho neprekvapí, že konkurencieschopnosť sa redukuje na otázku výšky miezd.
Úrady majú „hodnotiť, či sa mzdy vyvíjajú v súlade s produktivitou a porovnateľným vývojom v iných krajinách eurozóny a u hlavných porovnateľných obchodných partnerov“. Ich výstupy poslúžia komisii pri formulovaní záväzných odporúčaní v rámci makroekonomickej koordinácie. Správa hneď zdôrazňuje, že cieľom nie je harmonizovať inštitúcie kolektívneho vyjednávania. Lenže fungovať to bude inak. Ak mzdy poklesnú, povedzme, v Španielsku, môže to zvýšiť jeho konkurencieschopnosť voči ostatným členom eurozóny, ale ich relatívna konkurencieschopnosť primerane klesne.
Komisia im pravdepodobne odporučí, aby stlačili vlastné mzdy – dereguláciou trhu práce, oslabením kolektívneho vyjednávania a pod. Rozkrúca sa tak kolotoč „úteku nadol“, ktorý je inštitucionalizovaný do systému hospodárskeho riadenia. Vzájomné podliezanie výšky miezd v mene konkurencieschopnosti.
Zdá sa, že šéfovia európskych inštitúcií chcú menovú úniu stabilizovať zvýšenými dávkami deregulácie a liberalizácie, oslabovaním európskych sociálnych modelov. V tomto prípade bude lepšie, ak ostanú ambície nenaplnené.