V praxi však odmietanie prejavov rasovej neznášanlivosti pokrivkáva. Dokonca v súvislosti s najstrašnejšou vojnou v histórii ľudstva existujú témy, o ktorých verejnosť nevie alebo nechce vedieť. Téma rómskeho holokaustu k nim nepochybne patrí.
O desiatkach tisícov zavraždených Rómov v Európe v rokoch 1939 až 1945 sa deti u nás vôbec neučia. Všeobecne téma holokaustu zostáva okrajová pri vyučovaní dejepisu či občianskej výchovy. Aj to môže byť jeden z dôvodov, prečo mladí ľudia podliehajú vplyvom neonacistických hnutí a v spoločnosti sa čoraz častejšie stretáme s rasovo motivovaným násilím.
Takzvané norimberské rasové zákony, ktoré prijal Ríšsky snem v roku 1935, a na ne nadväzujúce vyhlášky klasifikovali Cigánov spolu so Židmi ako „element zabraňujúci čistote rasy“. Rómom odopreli nemecké občianske práva a vystavili ich „Sonderbehandlungu“ – zvláštnemu zaobchádzaniu. V praxi to znamenalo začiatok deportácií do táborov smrti. Spočiatku ich nacisti využívali na prácu, postupne však dochádzalo k premyslenému priemyselnému vyvražďovaniu. Odhaduje sa, že počas druhej svetovej vojny zahynulo v Európe 300– až 500-tisíc Rómov.
Existuje obava, že neznalosť a neochota poučiť sa z vlastných dejín, nás predurčujú prežiť ich znovu.
Špeciálny „Cigánsky koncentračný tábor“ zriadili v roku 1942 v Auschwitzi-Birkenau pri meste Osvienčim. Táborovým lekárom tam bol smutne známy Josef Mengele, prezývaný ako anjel smrti. Robil na Rómoch, najmä na tehotných ženách, novorodencoch a dvojčatách svoje tzv. vedecké pokusy. V tábore internovali asi 22-tisíc Rómov, pričom vyše 19-tisíc z nich zavraždili. V noci z 2. na 3. augusta 1944 nacisti najprv izolovali práceschopných mužov a ženy a deportovali ich do koncentračných táborov v Nemecku – Buchenwald a Ravensbrück. Ostatných väzňov potom odviezli do plynových komôr. Presne 2 897 chorých mužov, žien, detí a starcov bolo v priebehu druhej augustovej noci splynovaných. V posledných desaťročiach si Európa pripomína tieto udalosti v rámci Pamätného dňa rómskeho holokaustu.
K diskriminácii Rómov nedochádzalo len v nacistickom Nemecku, ale aj v satelitných režimoch. Vo vojnovom slovenskom štáte ich od roku 1940 spolu so Židmi zbavili možnosti stať sa príslušníkmi brannej moci. V roku 1941 na základe vyhlášky „o úprave niektorých pomerov Cigánov“ skupine olašských Rómov zakázali tradičné kočovanie. Komunity usadlých Rómov boli povinné odstrániť svoje obydlia od štátnych alebo miestnych ciest a umiestniť ich oddelene od obce. Zároveň dostali zákaz cestovať hromadnou dopravou, do miest a obcí smeli vstupovať iba vo vyhradenom čase.
V rokoch 1941 až 1944 slovenské úrady zakladali pracovné útvary, v ktorých internovali niekoľko tisíc rómskych mužov. V novembri 1944 v Dubnici nad Váhom zriadili zaisťovací tábor pre rómske rodiny, z ktorého sa predpokladali deportácie do likvidačných koncentračných táborov.
Niekoľko stoviek rómskych obetí si vyžiadalo aj besnenie nemeckých vojakov po potlačení Slovenského národného povstania. Jednotlivcov, ale aj celé rodiny a komunity zastrelili za asistencie Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na mieste alebo ich deportovali do Kremničky, kde sa po vojne odkryli najväčšie masové hroby na Slovensku, a do Nemeckej, kde ich pálili neraz ešte zaživa vo vápenke spolu s bojovníkmi proti fašizmu, zajatými partizánmi a Židmi.
Zvoľa páchaná na Rómoch zostala nepotrestaná a čiastočne upadla do zabudnutia. Rómsky holokaust tak dostáva prívlastok neznámy. Žiaľ, existuje obava, že neznalosť a neochota poučiť sa z vlastných dejín nás predurčujú prežiť ich znovu.