Vysoké školy, nároky a akreditácia

Rozkopaná Štúrova ulica a Komplexná akreditácia (KA), tak pomenoval s ironickým espritom hodnostár našej najstaršej vysokej školy jej starosti. Na Štúrovej sa zjavia električky možno k jej storočnici, ale dve desiatky škôl si ešte pred výročím Povstania prevezmú vyjadrenia Akreditačnej komisie (AK). Bude to tiež historický, v poradí druhý verdikt o výkonoch univerzít, po dvoch šesťročných intervaloch. Prvý rozsudok bol pioniersky, za obdobie rokov 2002 – 2007. Druhý bude za šesťročnicu 2008 až 2014.

21.08.2015 09:00
debata (3)

Pred prvou KA sa zviazané písomné podklady odvážali na nákladných autách. Tentoraz printová forma odpadla. Podklady sa posielali e-mailom. Obrovský pokrok. Prvá KA sa uskutočnila na 27 VŠ, v druhom období už sa vzťahuje na 20 verejných, tri štátne a 13 súkromných vysokých škôl. Rozmnožili sa o 75 percent. Máme pritom 5 031 študijných programov od I. do III. stupňa. A spôsobilosť rozhodovať o udelení titulov docenta a profesora majú VŠ v 390 študijných programoch. To všetko treba zhodnotiť, primárne výsledky vedeckej produkcie.

Univerzitnou VŠ sa môže stať iba tá z nich, ktorá má výsledky vedeckého výskumu na úrovni svetovej špičky, resp. na uznávanej medzinárodnej úrovni, vysúťažila grantové projekty so sumou predpísanou na jedného učiteľa, preukáže kvalitné výsledky svojich doktorandov. Takto vyzerajú kritériá, podľa ktorých sa roztrieďujú VŠ. Aké sú?

Prvá KA, skončená v r. 2011, v prvom kole uznala iba sedem VŠ z celkového počtu vtedy 27 za VŠ so statusom univerzitné. Ďalšie asi štyri dostali hodnotenie odborné vysoké školy (s právom robiť iba bakalárske štúdium) a ďalšie boli akoby medzi tým, s postavením „ani – ani“, ani univerzitné, ani odborné. Vtedy dokonca aj minister mal model, ako progresívne stupňovito sa budú financovať školy s týmto statusom. Väčšina priemerných a slabých demokraticky prehlasovala (za pomoci spriaznených politikov ) menšinu. Asi ako elitárov. Zaviedla egalitarizmus. Postupne.

„Prvé prikázanie“ na VŠ znie: udržať si počet študentov a prežiť. Na to treba znížiť nároky a zakázať skúšať aj tým profesorom, ktorí sa správajú inak. Poslucháči tiež žiadajú nerušiť ich študijné „leháro“, inak prestúpia k privátnej konkurencii.

Našli sa aj znalci práva, ktorí sa vtedy domáhali rozhodnutia Generálnej prokuratúry, že akreditácia bola „retroaktívna“ a treba ju zrušiť. Nasledovalo opravné kolo. Školy, ktoré neboli „ani – ani," mali možnosť preukázať, že v priebehu roka po skončení KA kulminovali a dosiahli „status“ univerzitných VŠ. Niektoré z nich to dokázali aj tak, že na trhu VŠ kupovali a predávali profesorov aj docentov, aby vykázali, že majú garantov nielen pre bakalársky stupeň, ale aj pre magisterský či aj doktorandský. Tak sa vtedy stalo, že niektorí profesori mali pracovné pomery na dvoch, troch VŠ. Mediálne bol zistený aj superman s piatimi pomermi.

Vtedy stačilo tzv. „čestné vyhlásenie“ učiteľa potvrdené notárom, že profesor z Prahy, Brna či Segedína negarantuje študijný program doma ani „na žiadnej inej VŠ na území SR“. Bol to listinný úradný dôkaz, ktorý musel vyvrátiť ten, kto ho spochybňoval. Ak nie, hrozilo mu, že bude uznaný temer za „krivoprísažníka“, príp. ho inak dehonestujú. Tak sa ďalej mohlo stať, že niektoré súkromné vysoké školy (vtedy veľká nádej novej kvality) zabezpečovali výučbu prostredníctvom učiteľov z iných VŠ, dokonca aj v rozsahu 60 až 70 percent z ich počtu. Mali na to fondy zo školného od študentov. Získali dokonca aj právo uskutočňovať habilitačné a vymenúvacie konanie. Aj na tom vedeli zarobiť. Ako sa to stalo?

Nespoliehali sa na literu zákona, ale na tých, čo ho vykladali a uplatňovali. Vytvorili na to koalície a únie. Bola to tiež politika. Pulzovali občas v relácii ministrov (istý čas edukácie a justície) aj poslancov, ale aj generálnych riaditeľov rezortov. Vznikli pri tom aj artistické pozície, keď magnificencia bola nadriadená šéfovi (šéfke) rezortu, pretože ten (tá) bola pedagógom na jeho alma mater, rektor bol jej zase subordinovaný ako generálny riaditeľ. Poslanec (-kyňa) sa stal (-a) spolugarantom habilitačného a inauguračného konania (času na vedu mali vraj dostatok).

Vymenovanie podpísala ústavne kompetentná osoba. Boli si blízki politicky, pretože kde je vôľa, tam sa nájde i cesta. Juristickou kreativitou kliesnili vlastne cestu novému „právu záujmov“ v praxi. Boli si takí istí, že aj bez vyjadrenia AK, aj bez výroku ministra otvárali pobočky svojej školy na Slovensku. „Slovenské právo“ (na to mali akreditáciu) úspešne vyvážali do cudziny, do Brna, Prahy, Ostravy, kde založili svoje fakulty.

Jedna lastovička jar nerobí. Ale od jednej prašivej ovce oprašivie celé stádo. „Prvé prikázanie“ na VŠ znie: udržať si počet študentov a prežiť. Na to treba znížiť nároky a zakázať skúšať aj tým profesorom, ktorí sa správajú inak. Poslucháči tiež žiadajú nerušiť ich študijné „leháro“, inak prestúpia k privátnej konkurencii. Aj sanácia je úlohou KA. Roztriediť a oceniť kvalitu. Jestvuje na to už databáza o pomeroch VŠ učiteľov aj register vedeckých výstupov daných VŠ. Akreditačná komisia dosiahla tiež vyšší level, tentoraz treba komplexnú akreditáciu uskutočniť aj s adekvátnou konzekvenciou. Môže to iba ministerstvo a na základe jeho návrhu vláda. Akreditačnej komisii patrí za prácu uznanie.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba
Viac na túto tému: #univerzita #komplexná akreditácia